Vyhľadávanie
Preklad Gabriela Magová
Kalligram 2014
Vstúpiť do textov neznámeho autora nie je pre mňa nikdy ľahké, čítanie znamená aj dešifrovanie, uchopenie kľúča k napísanému, a to predpokladá istú skúsenosť s autorským rukopisom. Nebolo to ľahké ani v prípade košického rodáka Józsefa Gazdaga a jeho debutu Výhľad na strieborné smreky, s ktorým sa v (kvalitnom) slovenskom preklade môžeme zoznámiť deväť rokov po vyjdení poviedkovej zbierky v maďarčine. Ide o myšlienkovou i formálnou vyzretosťou netypický debut, o náročnú lektúru, ktorá ponúka možnosti viacznačnej interpretácie. Od čitateľa vyžaduje zasadiť do kontextu zjavné či zahalené odkazy na viaceré filozofické a literárne diela.
Knižka obsahuje deväť poviedok, vo viacerých sa stretávame s tým istým rozprávačom a s postavou jemu blízkej Ágnes, niekedy reálne, inokedy len v predstavách a spomienkach prítomnej bytosti, ktorá v jeho živote zaberá dôležité miesto. Ústredná postava rozprávača sa pohybuje v nejasne načrtnutých, voľne na seba nadväzujúcich príbehoch, o ktorých kontinuite viac tušíme, ako sa dozvedáme, nejasné je i rodinné pozadie.
Autor sa neusiluje o presnejšie vonkajšie portrétovanie postáv, sú akoby definitívne nedourčené, otvorené ustavičným premenám v nezreteľných, takisto premenlivých prostrediach a časových obdobiach. Zreteľný je však ich základný pocit, je ním neistota, či sa už týka ich ukotvenia vo svete, obrazu sveta a jeho súčastí, alebo vlastného sebaobrazu. Je to zneistenie fundamentálne, existenciálne, zasahujúce identitu subjektu, jeho schopnosť artikulovať myšlienky a pocity, komunikovať, je to zneistenie privádzajúce protagonistu k mĺkvej uzavretosti, ktorú sa darí len málokedy prelamovať, aj to viac v predstavách ako v skutočnosti, viac magickými úkonmi ako reálnym činom. Napríklad v poviedke Za skalným zosuvom sa protagonista usiluje pomocou črepín farebného skla zachytávajúcich slnečné lúče presvetliť, „rozjagať sa“, a tak azda aj dovidieť na seba.
Gazdagovi protagonisti hľadajú ukotvenie, no viac-menej sú odkázaní (predurčení svojou situáciou) na presúvanie z jednej reality do druhej, do tretej a do ďalšej, pretože ich život/neživot sa odohráva v zmnožených, navzájom prepojených realitách. V nich, ako aj v príbehoch sa normálne nečakane približuje k tomu, čo je mimo normy, posvätné presahuje k znesvätenému, vysoké k nízkemu, krásne k škaredému, až odpudivému.
Nazrieť do neistotou presiaknutých životov s nepredvídateľnými (alebo sa tak len javiacimi vonkajšiemu pozorovateľovi) zvratmi, neraz až so silne dramatickými skokmi je náročné, a práve to autor poňal ako výzvu napríklad v poviedke Pokus o zostavenie paradigmy Vencl (o slávnom cyklistovi Jánovi Venclovi) či vo výstavbou sčasti podobnej poviedke Pátranie po tieňoch (o Alfonzovi Knudsenovi)...
Knižka získala viaceré ocenenia, a to Cenu Sándora Bródyho za najlepší prozaický debut roku 2005, v tom istom roku aj Cenu Imreho Madácha za najlepšie literárne dielo na Slovensku a Cenu Posonium za debut, navyše reprezentovala maďarskú literatúru na Európskom festivale debutantov. Ocenenia sú, nazdávam sa, zaslúžené, napríklad pre originálnu koncepciu poviedok, pre neľahké témy, pre vybrúsený rozprávačský štýl a jazyk.
