Vyhľadávanie
Vyhnanci vlastných osudov
Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia
Bratislava, Dilema 1999
Uprostred záplavy postmoderných experimentov, ktoré ovládli v posledných rokoch slovenskú prózu, je pomaly vzácnosťou nájsť text, ktorý je popri demonštrovaní ovládania rôznych literárnych techník aj zmysluplnou výpoveďou opretou o životnú skúsenosť, text, ktorý sa len nepohráva s postavami, ale situuje ich do reálnych životných situácií a postojov – či dokonca text, ktorý prináša (trúfa si priniesť) aj životné posolstvo. Považujem preto za cenné a prínosné pre súčasnú prózu, že práve najnovšie prozaické diela Rudolfa Dobiáša potvrdzujú staré, dobré hodnoty slovenskej prózy posledných desaťročí: zmysluplný príbeh, postavy kotviace v realite, rozprávanie, ktoré je popri svojich prozaických kvalitách aj správou o stave ľudskej duše, sveta, ktorý obklopoval a obklopuje slovenského človeka. A takou je aj nová kniha Dobiášových poviedok Tajní ľudia.
V Tajných ľuďoch Dobiáš nadväzuje na knihu Temná zeleň, pokračuje v hĺbkovom prieskume človeka sartrovsky „vrhnutého do bytia“ a krutých pofebruárových dejín. Najlepšie to demonštruje titulná próza knihy, takmer päťdesiatstranová novela, sugestívne vyrozprávaná Michalom, jedným z dvojice priateľov-vysokoškolákov, ktorých zachytil mlyn politických represií až na konci päťdesiatych rokov, po revolúcii v Maďarsku, a z nádejného maliara Andreja urobil propagačného referenta, kým rozprávač príbehu sa „uchytil v uránovom priemysle“. Odrazu sa z nich stali vyhnanci spoločnosti, vyhnanci vlastných osudov, ľudia na okraji spoločnosti, ktorí sa ukrývajú pred svetom a vlastne aj sami pred sebou. Stali sa tajnými ľuďmi, ľudsky i fyzicky obnaženými a takých Andrej vo svojej vrcholnej umeleckej chvíli zachytil na svojom najlepšom obraze. Jeho tragický osud, utopený v alkohole a nezmyselne zmarený anonymným útočníkom, je obrazom zmarených snov a často aj životov Dobiášovej generácie. Politicky motivované násilie na jednotlivcovi, ba niekedy len nezmyselná náhoda tvoria rozprávačské a príbehové východisko aj v ďalších prózach Dobiášovej knihy: najmä v poviedkach Šťastie, Cudzí život a Koniec cesty.
V Tajných ľuďoch sa Dobiáš opäť predstavil ako dobrý rozprávač – príťažlivý a dramatický. Na tajomstve vybudovaný príbeh je umocnený živým dialógom postáv, poviedky sú veľmi presne zakotvené v dobových reáliách a v mnohých z nich akoby si Dobiáš „pripomínal“ pôvodné lyrické zdroje svojej tvorby, neskôr tak tragicky prerušené. A napriek tomu, že jeho príbehy majú výrazné politické pozadie, Dobiáš do nich dokázal premietnuť i mimovoľnú krásu obyčajného ľudského života. Tajní ľudia sú knihou, ktorá nás osloví nielen svojimi rozprávačskými kvalitami, ale aj autorovým presvedčením o potrebe „pokračovať v ceste“, napriek všetkým tragickým skúsenostiam, ktoré človek v tomto storočí nadobudol.
Anton Baláž
BALÁŽ, Anton: Vyhnanci vlastných osudov (Rudolf Dobiáš: Tajní ľudia). In: Knižná revue, roč. X., 12. 4. 2000, č. 8, s. 5.
