Tmavá ulica, váhavý krok a dychberúci výkrik, ktorý má väčšiu cenu než ľudský život. Maliar a vyvrheľ spoločnosti na ceste za poznaním v gotickom románe kontroverzného poľského autora.
Stanisław Przybyszewski bol uznávaným literátom, ktorého tvorba zapôsobila aj na mladého Franza Kafku. Vo svojich dielach sa oddával divokému expresionizmu a cudzie mu neboli ani temné témy: samovražda, pudové násilie, satanizmus. Priťahoval k sebe čitateľov, ale od konzervatívcov sa mu dostávalo opovrhnutia, sprevádzaného cenzúrou a zákazmi. Tieto aspekty mu mohli pomôcť získať kultový status. Nestalo sa tak. Naopak. Przybyszewski je zabudnutým a takmer neznámym autorom. Minimálne pre slovenského čitateľa, a preto sa rozhodli vo vydavateľstve Európa vydať (v preklade Tomáša Horvátha) autorov najslávnejší román Krik.
V čase svojho vzniku bola gotika veľmi obľúbená a dnes sa opäť vracia do módy. Temné zákutia ľudskej duše a tmavé prostredie rozľahlých statkov a strašidelných domov je v prípade diela poľského spisovateľa vymenené za ulicu a jej neresti. Maliar Gaštovt, hlavná postava príbehu, je k nej priťahovaný zvláštnymi silami (paradoxne, nakoľko sa ľudí stráni). Sú mu odporní a malicherní. V tomto na seba až priveľmi preberá jeho podobu Harry Haller zo Stepného vlka, románu, ktorý vyšiel o desať rokov neskôr. Podobnosť sa ukazuje aj pri použití prvkov psychoanalýzy a prelínaní literárneho sveta na hranici reality a fikcie. Gaštovt, podobne ako Harry, žije v presvedčení, že je predurčený k veľkým činom. Presvedčený o svojej genialite sa prediera chudobou a ani sa veľmi nesnaží predávať svoje obrazy. Cíti, že ešte nenašli hodné oči obdivu, zároveň si je vedomý toho, že svoj najlepší obraz ešte nenamaľoval. To sa má čoskoro zmeniť. Akokoľvek chcel autor vykresliť jeho izolovanosť, čitatelia cítia maliarov hlad po ľudskom kontakte. Ten je vystupňovaný po záchrane neznámej dievčiny pred utopením. Neúspešná samovražda vyplavila na povrch temné sily: „Ešte nikdy nepočul krik ulice – až teraz sa mu ulica zjavila v celej svojej neľudskej hrôze zatratenia.“ Všetkému prihliada tajomný mecenáš majúci bočné úmysly.
Krik, ktorý Gaštovtovi uviazol v hlave a chce ho namaľovať, má byť jeho prebudením. Dúfajúc, že ho vytrhne z letargie, blúdi ulicami a hľadá neznámu. Výkrik je možným heslom, indíciou, skrytou mapou, ktorá mu má otvoriť dvere k skutočnému životu. Nie iba prežívaniu zo dňa na deň. Je pozvánkou k novým príležitostiam, v ktorých môže dokonať predurčenie stať sa veľkým umelcom, no je aj jeho svedomím a rozhrešením.
Stanisław Przybyszewski sa pohráva s hypotézami Sigmunda Freuda o vedomí, objavuje sa aj Schopenhauerova definícia kultu génia a Nietzscheho nadčlovek. Najbližší mu je expresionizmus, čo vyjadruje už v názve románu pomenovanom podľa obrazu svojho blízkeho priateľa Edvarda Muncha. Opisy fyzického hladu sú symbolmi ukojenia pohlavného pudu, ako aj ľudskou túžbou po peniazoch a moci. Strach z ľudí zase vychádza zo Stokerovho románu Dracula, keď sa im Gaštovt bráni z obavy, aby mu nevysali jeho vzácnu energiu potrebnú na tvorenie. Gaštovt je vykreslený ako vnútorne rozorvaný človek so sklonom k paranoji, ktorá je znázornená prerušovanými vetami. Skreslenú realitu overuje neisté vedomie hlavného hrdinu. Čitateľ je rovnako zneistený a neustále sa musí zamýšľať nad vlastnou perspektívou a nad tým, či má príbeh pod kontrolou. Podobne pôsobí aj Przybyszewského dualizmus, veď tento výkrik bol zosobnením jeho najtajnejších myšlienok a obáv.
Daniel Hevier ml.
