Recenzia
Petra Rusňáková
15.12.2015

Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci - Anton Baláž

Kniha Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci vznikla v autorskom tandeme Anton Baláž – Rudolf Dobiáš. Prvý z  dvojice svojimi premyslenými a koncepčne zvládnutými otázkami knihe obliekol najmä formu, o  obsah sa postaral prevažne Rudolf Dobiáš.

Žánrovo možno knihu zaradiť k  memoárom a  rozhovorom, miestami sa blíži k  dokumentaristike. Štýlovo osciluje medzi vecnou a krásnou literatúrou. Jej súčasťou je CD s autorským čítaním z diel Rudolfa Dobiáša, jeho rozprávanie približuje aj viacero fotografií.

Rudolf Dobiáš – prozaik, básnik, autor diel pre deti a mládež i literatúry faktu a politický väzeň, v knihe vypovedá hlavne o ťažkých 50. rokoch 20. storočia, poznačených prenasledovaním údajných triednych nepriateľov a  ich rodín, monsterprocesmi a justičnými vraždami. Aj on ako 18-ročný mladík na vlastnej koži pocítil ťažkú ruku zákona vtedajšieho zdeformovaného a voči komunistickej ideológii poslušného súdnictva. Z  možného trestu smrti nakoniec za vlastizradu dostal „len“ 18 rokov väzenia. Odkrútil si z nich sedem v rôznych tzv. nápravných zariadeniach – pracovných táboroch v  Jáchymovsku, Slavkovsku, Příbramsku, keď bol vďaka amnestii v roku 1960 podmienečne prepustený.

Kniha však neustrnula v 50. rokoch. Čitateľ v nej nájde vzácne spoločensko-politické súvislosti dotýkajúce sa aj súčasnosti. Venuje sa osudom mnohých iných nespravodlivo odsúdených i tým, ktorých ideologická mašinéria zomlela, hoci bývali jej horlivými budovateľmi a nástrojmi.

Dielo reflektuje aj literárnu tvorbu Rudolfa Dobiáša. Čitateľ sa zoznamuje s jeho autorskými vzormi, spôsobom písania, s jeho predstavou o  nádeji a  viere i  o  tom, čo pre neho predstavuje krásno v umení. Text plynie súvislým tempom, nebrzdia ho rušivé momenty, nezoslabujú siahodlhé digresie ani prehnané detaily. Čitateľ sa v hutných informáciách a úvahách nestratí. Anton Baláž otázkami presne sleduje svoj cieľ, Rudolfa Dobiáša necháva rozprávať práve toľko, aby napätie medzi vecnosťou a krásou textu vytváralo harmonický celok. Zároveň je historicky presný, neopiera sa len o pamäť Rudolfa Dobiáša, ale konfrontuje ju s overiteľnými zdrojmi.

Rudolf Dobiáš zo seba nerobí hrdinu, priznáva sa k strachu. Postupne sa posúva ďalej, z dna ho dostáva viera a básne. Berie život a jeho výzvy ako podnety k tvorivosti. Svojím úsilím sa dostáva do slobodných výšav literatúry, hoci adekvátne vzdelanie mu súdruhovia nedopriali. V marazme doby sa musel spoľahnúť na seba a  svoj talent, brúsil a  vyvíjal sa autorsky pozoruhodným spôsobom: „Básnický talent nezabiješ, iba ak by si zabil literáta – zničil jeho telo či dušu. Väzenie, mučenie, perzekúcie mnohých zlomili, a bola to aj literatúra, ktorá im pomohla prežiť.“

Kniha o hlade, živorení, strachu, nádeji, nespravodlivosti, o násilne ukončených životoch, odvahe, šťastí, duševnej sile čerpajúcej energiu z krásy a viery nenechá čitateľa ľahostajným. A možno nám pripomenie, že ak sa zo svojej minulosti nepoučíme, budeme si ju musieť prežiť znova.