Výš-a-výš (Emzepéeriks)

Zošit básní s enigmaticky „náhodným“ názvom melanchólia neviem je druhý zo série, ktorá sa začala pred rokom knižkou nil: úvod a podľa vyjadrenia autora by sa mala rozrásť celkovo na štyri zbierky. E. J. Groch touto sériou programovo rámcuje svoju aktuálnu tvorbu tak, aby pôsobila ako nový cyklus v rámci jeho básnického diela.

S predchádzajúcou zbierkou spája melanchóliu už na prvý pohľad dizajn, rozsah a iné vonkajšie parametre, hoci obe knižky vydali rôzne firmy. A je tu aj priame spojenie, názov aktuálnej zbierky totiž pochádza z jednej básne zo zbierky prvej (volá sa Melankolia). Nehovoriac o ďalších čiastkových nadviazaniach i odlíšeniach.

Na posúdenie významových konzekvencií týchto súvislostí bude asi potrebné počkať na zavŕšenie série. Už teraz sa však takýto produkčný scenár javí na naše pomery ako nezvyčajný. Z recepčného hľadiska Groch predkladá niečo ako work in progress, pri ktorom možno rátať s tým, že nové časti spätne naplnia novým významom aj tie predchádzajúce. A naopak, čitateľ aktuálne dostupných častí sa ťažko ubráni domýšľavosti o ich pokračovaní či ambivalentnému pocitu, že jeho čítanie niekto tak zjavne režíruje. Šum ohľadom autorstva prvého zošita, pomerne obmedzená dostupnosť toho druhého: je isté, že záujem o pokračovania sa v početne neveľkej obci pravidelných čitateľov poézie len umocní. Žeby sa potom rozptýlila aj pachuť, ktorú pritom niekto (napríklad tuto recenzent) môže cítiť z takéhoto voľkania si vo vlastnom kulte? Nikdy nevieš.

Neurčitosť, entropickosť názvu vo vnútri zošita na prvý pohľad koreluje so semioticko-typografickou atmosférou zbierky. Výrazne rozkolísané sú už nadpisy textov, zvýraznené pritom farebne aj veľkosťou písma. A platí to aj pre úpravu jednotlivých textových segmentov, ktoré typologicky oscilujú medzi vetou a veršom, odsekom a strofou. Jednoznačnosť formy relativizuje aj to, že rozsah riadkov býva daný skôr vonkajškovo, formátom zošita. Groch nepracuje s rýmom, zato na konci riadka rozdelí slovo alebo ho zakončí neslabičnou predložkou. Nie celkom sa napĺňa aj úzus signalizovať hranice výpovede veľkým písmenom a bodkou. Príjemca takéhoto graficko-formálneho celku chtiac-nechtiac váha medzi tým, či dané riešenia považovať za technický aparát, na ktorom až tak nezáleží (niekoľko nezrovnalostí je medzi obsahom a nadpismi básní, iné sa týkajú napr. uvádzania čiarok vo vnútri výpovedí). Alebo či ich chápať ako znaky, brať na ne ohľad pri interpretačnom ozmyselňovaní básní a hľadať funkciu pre každú jednu odchýlku.

Keď už sme pri tom, Grochov zošit v istých ohľadoch napĺňa parametre slovesno-obrazovej výpovede. Optickému dojmu zo vzťahu popísanej a prázdnej plochy možno v jeho prípade pripisovať sémantické účinky. Napríklad na začiatku knihy sa mení veľkosť predelov, ktoré od seba segmentujú jednotlivé úseky textu. Ich rozstup sa od prvej básne po tretiu zmenšuje. Štvrtá (s incipitom modré steblá) je koncipovaná ako výrok: „modré steblá a kríky naokolo majú svoj vysnívaný vzhľad“, umiestnený celkom hore a celkom dole umiestnený výrok: „Pomedzi húštie, v kroví porastu vidieť, že sa nerozkladá, vstrebe húštinu ako nádych a vydýchne ju ako húštinu.“ Medzi nimi je voľná plocha. Je to takmer vizuálna báseň, s ktorou možno komunikovať sukcesívne, ale aj simultánne, držať sa obvyklého smeru čítania zľava doprava alebo sa intuitívne vydať alternatívnymi smermi, napríklad sa vznášať zdola nahor. Navyše, tieto postupy sa pri ďalších textoch zopakujú. Grafickými prostriedkami sa tu teda pracuje s rytmom (pravidelnosť, pomernosť, symetria) a vytvára sa akýsi svorník medzi výpoveďami, ktoré by inak mohli pôsobiť ako náhodne zoradené. Táto vizuálna nadstavba nie je nepodstatná, jej tendencia je totiž v zásade integrujúca, idealizujúca, od čiastkovosti smeruje k usporiadanosti celku.

Aj keď oproti zbierke úvod len jeden bibliografický odkaz v melanchólii označuje, že príslušný verš je citátom, citátovosť je podstatnou črtou zbierky. (Pozri napr. vo Vertigu č. 1 – 2/2018 text Veľká tercia, časopisecký variant básne sehnsucht.) Aj vtedy, keď čitateľ nemá dôkaz o rozličnom pôvode segmentov a odhaduje to len na základe ich štýlu, silno vníma, že práve koexistencia disparátnych prvkov je výsledkom tvorivého úsilia autora. Básne sú komponované ako montáže a na túto skladobnosť upriamuje pozornosť už prvá z nich, zimná prechádzka, pekná aj sama osebe. Každý prvok každého textu potom zásluhou nového kontextu, v ktorom sa ocitol, hovorí vždy „aj o niečom inom“ a toto povedomie vytvára istý kontinuálny metakomentár k znakovej povahe lyriky, slova vo všeobecnosti.

Na to, že knižka pozostáva len zo 16 básní, je žánrovo-tematicky pomerne rozbiehavá. Inklinuje k lyrike prírodnej, ľúbostnej, príležitostnej, existenciálnej aj k metalyrike. Jednotlivé okruhy integruje kombinovaný, intelektuálno-analytický i intuitívno-reflexívny princíp. Vzťah subjektu, akokoľvek je štylizovaný do podoby samotára, k životu určujú tri zjavné prítomnosti. Prvou je jeho prítomnosť v prírode, krajine, ročnom cykle, počasí (motívy rastlín, zvierat, snehu atď.). Druhou je prítomnosť v kultúre a civilizácii (citáty z rôzneho knižného tovaru). Treťou je prítomnosť v ľudskej obci, sprostredkovaná cez diela umelcov, ku ktorým subjekt viaže kladné puto, alebo cez spomienku na ľúbostný zážitok. Žeby sa tým však vyčerpávali? „Vločky majú zahalený vzhľad, sneh je habituálny. // Vidieť zarezávanie rieky do zdvíhajúceho sa podložia. // Tieto dve deiktické gestá v dvoch obrazoch poukazujú na vzdialený jav a neprítomné rysy.“ Takéto konštatovania či argumenty sa v zbierke rôzne variujú. Celá dialektika prítomnosti a neprítomnosti, hmatateľného, viditeľného a nehmotného, zjavovaného sa výrazne (v kvantitatívnom aj kvalitatívnom zmysle) rozvíja hoci okolo metafory sneženia či stromu a vetra. Akokoľvek teda záleží na našom vzťahu k jednotlivinám, podstatné je najmä povedomie o ich komplementarite, o jednote vecí v intenciách náboženskej viery.

S takýmito ašpiráciami – najmä keď tušíme či vieme, kam smerujú – je však trocha aj kríž. Ako ich vyjadriť, výrazovo stvárniť? Básnik transponuje konkrétne zážitky do roviny poznatkov, zložiek vedenia, či už racionálneho alebo intuitívneho. V jeho slovníku sú napríklad časté abstraktné podstatné mená (napr. tmavohnedosť, sivosť, svietivosť zo záveru básne sýkorka). Časom jeho básní je gnómický prézent, keď sa cez aktuálny okamih vyjadruje nadčasovo platný stav vecí. Groch – a takých básnikov je u nás, tuším, čoraz menej – dokáže aj najmenšiu výpovednú jednotku včleniť hneď do niekoľkých významových rámcov, rovín. Viď už citovaná gnóma, že „sneh je habituálny“. Odvrátenú stranu týchto prípadov predstavujú miesta, ktoré sa javia skôr ako „zrútené“ šifry a čitateľ márne pátra po ich význame: „Chvíľu nad snehom, jedného vzhľadom nad druhé, vidieť n-tú prítomnosti“ (s. 13). Je tu aj dosť zmyslovo, najmä vizuálne sýtych podnetov: „Pod inovatkou haluzí, s vytesaným psom pri nohách, s výrezom líšky, všetko sa díva nehybne inam“ (s. 17). Lenže to, čo platí pre tento príklad, teda že je, povedzme, sošný, inokedy vyznieva až ako monumentalistická maniera, vnucovaná velebnosť. A čím sa zbierka končí? Zbytočným (pozri prvú polovicu básne) pseudofilozofickým podobenstvom: „Medzitým sa ku mne pridalo mačiatko, obišlo so mnou Zimnú hôrku a na mieste, kde sa ku mne pridalo, odbehlo preč“ (s. 20).

Kde gýč, tu gýč? Raz, nie, nie raz silné miesto, inokedy však len také, no, silené. Napriek prísnemu výberu. Alebo je háčik inde? Grochova zbierka (aspoň v tomto recenzentovi) vzbudzuje nejednofarebné, „zošívané“ dojmy. Má totiž pochybnosť či intenciu, isteže chvályhodnú, viesť čitateľa k povedomiu o možnosti harmónie zámerne mnohoznačnou textúrou, z rubu až príliš neurčuje predpoklad, že pre zbierku je „ten druhý“ skôr objektom hodným pedagogiky ako účastníkom poézie.