Vyznania a piesne - Ján Švantner

Ján Švantner: Vyznania a piesne

Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006

Erbovým slovom Jána Švantnera by mohla byť čistota: čistota jeho prežívania, myslenia, vyjadrovania, čistota možno až ako spôsob existencie, čistota ako istota i nádej, čistota ako celoživotné presvedčenie. Ešte ako mladý básnik pristupuje k „veciam a vecičkám sveta“ ku všetkým jeho bytostiam a bytôstkam nechránený, vyrovnaný možno až v čase definitívneho vyznenia, vyznania. Švantner bol a zostáva básnikom, ktorý vidí a odhaľuje veci aj tak až na kosť obnažené, ktorý nemusí pátrať po básnickom tajomstve dejov, ono sa mu samo ponúka, jeho oči z neho čerpajú až do omdletia.

Poézia vrúcnej vnímavosti, aj tak by sme mohli charakterizovať básnikove úzkostné vzopätia, ako chvenie najjemnejších strún vedomia, ktoré sa hýbe pri každom nepatrnom otrase, ktoré v ňom horí ako snežný plamienok. „Svitajúci sneh za oblokmi“ naplno odkrýva žiarivú hudbu jeho piesne, lebo, áno, Švantnerov verš má veľmi blízko k hudbe, aj jeho pestré, zvučne napriahnuté obrazy tvoria neviditeľnú melódiu, žiarivo i žiarlivo nariasené notové záznamy. Ponorený, tento básnik akoby bol ustavične ponorený v najčírejších vodách poetického slova a ako z dávnej bane z nej vynášal bremeno úrodného nákladu, ktoré vždy znova rozosvieti zmysly recipienta.

V Švantnerovej poézii nachádzame aj odzvuky dávnych básnikov: priznáva, z akých poetických pásem vyšiel, kto ho ustavične inšpiruje, čia poézia je ešte vždy živá a dráždivá. A ak sa o ňom hovorí ako o autorovi na rozhraní romantizmu a symbolizmu, je to práve on, kto vie túto tradíciu dráždivo vyplniť novým obsahom a odkazom, pričom jeho rukopis zostáva autentický, nemení sa so zašlou či novou módou.

„Tvrdý a rýdzi spev“, no ako mäkko sa k metaforám rezaným ostro ako niečia tvár prikláňa autorov zrak, ako za všetkou tvrdosťou, nepoddajnosťou a neústupnosťou cítime citlivé, doráňané srdce, ktoré sa neubráni skrivodlivostiam, cudzím záštiam, ale najmä povrchnosti, ktorá ho ráňa neraz väčšmi a trvácnejšie ako prípadný nepriateľ. Švantner je básnikom hlbokosti, nesmierna hĺbka akoby rezala jeho myšlienky ostro ako skalpel, vo svojich vlnách, vo svojich tajných priepastiach. Autor necúva pred ničím, jeho poézia sa (najmä v časopisecky uverejnených básňach) neuzatvára pred krivými a falošnými zrkadielkami dnešných dní, ktoré nemajú silu ani zmámiť, ale ani zaujať, ktoré súdny človek vníma už od počiatku ako črepy na ceste, ktorá ani nie je jeho, ale po ktorej musí chtiac-nechtiac kráčať spolu s ostatnými. Vynára sa tu však podstatná otázka, či práve Švantner svojou poéziou neostáva na cestičke, ktorá by mohla byť aj nás všetkých, priama, dlhá a jasná. „Svet, vzdaj sa falošných farieb, všetkého, / čím si zviazaný. Neprenasleduj vlastné tiene. / Nakoniec vyriekni jasnú neosobnú účasť, / a tak s vášňou ku všetkému... (Na poslednom stupni, str. 73).

Švantner sa nevie ľahostajne prizerať, jeho pohľad i vhľad je večne vášnivý, navždy horúčkovitý, navždy účastný. „A bolo mi zrazu trvácne a silno“, taký je pocit, ktorý táto poézia vyvoláva v čitateľovi, z horúčky nezostáva popol, ale silná žiara, ktorá prejasňuje aj naše vnímanie, cítenie a myslenie.

Ak sme v súvislosti s týmto autorom spomenuli hudbu (napokon, názov zbierky Neviditeľná hudba z roku 1980 je presvedčivým dôkazom), nemali by sme zabúdať ani na farebnosť; je isté, že Švantner je básnikom, ktorému sa všetko akoby zrazu ožiari a takisto naraz zhasína, teda sme svedkami prechodu od žiarivej bielej k najtemnejšej čiernej, no básnik ovláda aj prechody medzi týmito pólmi a naplno ich registruje  a využíva, hoci pre nás navždy zostáva čarodejníkom, ktorý v najhlbšej tme slovom zapáli svetlo.

Ak spočiatku uprednostňoval formálne voľný verš, v neskoršej tvorbe čoraz častejšie používa viazaný verš, ktorý v klasických básnických formách precizuje jeho i tak presnú myšlienku, i tak vášnivou strohou linkou načrtnuté obrazy. V baladách sa celkom súčasný obsah nijako nebije s klasickou formou, naopak, tá akoby mu dodávala zvláštnu naliehavosť, aktuálnosť a priebojnosť.

Výber z poézie Jána Švantnera, ako ho zostavil autor, predstavuje organicky pospájanú, súvislú, celistvú líniu jeho tvorby, v ktorej sa bez akýchkoľvek ruptúr či rozpaky vzbudzujúcich zámlk dostáva k slovu poézia, ktorej základným atribútom je zásadnosť autorovho postoja a svietivá, číra obraznosť.

Viera Prokešová