Vzbúrený človek - Albert Camus - Môj tip

Môj tip

Albert Camus

Vzbúrený človek

Slovenský spisovateľ 2004

Z francúzštiny preložil Ladislav Franek

     Vydavateľstvu Slovenský spisovateľ patrí exkluzívna zásluha za vydávanie klasika francúzskej literatúry 20. storočia, nositeľa Nobelovej ceny a mysliteľa, ktorému sa ani zo zrýchlených otáčok kolesa dejín nezakrútila hlava. Mnohé z niekdajších absolútnych právd, či už filozofických alebo umeleckých, postrácalo svoju presvedčivosť a príťažlivosť, no kedykoľvek sa začítate do Camusa, vždy v ňom nájdete keď už nie iné, tak aspoň onen meridionálny jas, ktorý vždy bol a napokon sa napriek všetkým ošklivostiam, ktoré sú rovnako súčasťou jeho vízie sveta, aj stal jeho kameňom mudrcov. Zaiste sa nedá očakávať, že slovenský čitateľ bude mať raz k dispozícii celé jeho dielo, no je naozaj načase, že dnes má slovenský čitateľ vďaka SS k dispozícii aspoň hlavné zo štyridsiatky jeho kníh. Zvlášť lichotivé pre našu kultúru je, že máme konečne preložené aj dve najvýznamnejšie filozofické eseje: Mýtus o Sizyfovi a najnovšie i Vzbúreného človeka. Kto vie, čo tieto diela znamenali pre druhú polovicu minulého storočia, a aký deficit pre socialistických nedoukov predstavovalo ich nepoznanie, ba nemožnosť dostať sa k nim trebárs v origináli, uverí, že to nie je len zdvorilostné konštatovanie. (Napriek tomu: vzhľadom na význam i zložité dobové a umelecké kontexty by si preklad určite zaslúžil systematickejšiu štúdiu).  

     Myšlienková krivka Camusovho diela stúpa od roztrpčenosti a z ľudského údelu, absurdity a samoty k nádeji a solidarite. To isté by sa napokon dalo povedať i o jeho dlhoročnom existencialistickom súpútnikovi Sartrovi, s ktorým začas zdieľal i komunistické osudy, s tým rozdielom, že kým pre Sartrovu tvorbu bol príznačný životný pocit hrôzy z existencie, Camus našiel útočisko skôr v láske k životu a jeho poézii. Azda preto dnes vnímame jeho tvorbu ako presvedčivejšiu, plnšiu a aktuálnejšiu. Ústrednou témou i východiskom v eseji Mýtus o Sizyfovi (1942) je problém samovraždy ako odpovede na absurditu sveta: samovražda je súhlas s absurditou. Vzbúrený človek (1951) však povyšuje absurditu na priestor pre heroický zápas človeka, priestor pre umenie žiť v časoch ľudských katastrof. Kniha, ktorá Camusa definitívne rozkmotrila s komunistickými predstavami o oslobodzujúcom čine (v pamätnej polemike v časopise Temps modernes Camusovi prihorlivo vyčítajú, že ňou vlastne schvaľuje pravicový antikomunizmus, na čo Camus odpovedá, že nikdy nepopieral význam politického činu v Dejinách, no ani nechce z Dejín robiť nové Absolútno), je vlastne autorovým prierezom ľudskými dejinami myslenia i konania: ,,Strašná história, ktorú tu predkladáme, je históriou európskej pýchy.“ Je rozvrhnutá do piatich kapitol, ktoré oslovujú nielen svojou mysliteľskou erudíciou, ale aj esejistickým štýlom nerozpakujúcim sa do svojho racionalizmu pribrať metaforu, pekný obraz, ale hlavne citový postoj, z ktorého je napriek všetkým zložitostiam a nuansám zrejmé autorovo stanovisko. Osou a zaťažkávacou skúškou je tu však vzťah absurdného indivídua s absurdným svetom realizujúcim sa v Dejinách. Je to nielen tvrdá kritika deformácií, ktorými sa hmýri ľudská história, ale predovšetkým vzbura proti omylom a neúplným riešeniam vo filozofii, ktorá sa skôr či neskôr jednako stane politikou, teda na človeka reálne doliehajúcim absurdnom (napr.: Kristus prišiel vyriešiť dva hlavné problémy – zlo a smrť; Sade – prvý teoretik absolútnej vzbury; Dostojevskij – vzbura zavŕšená šialenstvom; Nietzsche – najjasnejšie vedomie nihilizmu; surrealistická vzbura – hlavný cieľ zmieriť racionálno s iracionálnym na tej istej úrovni; kresťanstvo a marxizmus majú spoločnú víziu sveta; socializmus – ,,chcel byť deterministický i prorocký, dialektický i dogmatický, a práve táto nevyhranená metóda je príčinou jeho neúspechu“, atď.). Camus naozaj odmieta krvavé revolúcie, totality a násilia a namiesto ich absurdností ponúka niečo, pre čo musí človek donekonečna odmietať nespravodlivosť, a pritom sa nezriecť chvály na ľudskú prirodzenosť a krásu sveta: „Zachovávajúc krásu, pripravujeme deň obrodenia, keď civilizácia, vzdialená od formálnych princípov a poklesnutých dejinných hodnôt, postaví do centra svojej reflexie túto živú cnosť, ktorá je základom spoločnej dôstojnosti sveta a človeka a ktorú musíme teraz znova objasniť zoči-voči svetu, jej hanobiteľovi“ (Vzbura a umenie).

Alexander Halvoník