Recenzia
Zuzana Hašková
19.10.2004

Vzkriesenie - Svedčí ten, kto nemlčí

Svedčí ten, kto nemlčí

Lev Nikolajevič Tolstoj

Vzkriesenie

Bratislava, Ikar 2004

Preklad Soňa Čechová

 

Ak má byť spisovateľ skutočným svedomím svojho národa, nemá veru na ružiach ustlané. Musí si klásť mnohé otázky: či je dostatočne citlivým radarom na zachytávanie jeho chýb, či vidí veci ostro a komplexne, či je dosť dôrazný a pozitívne provokatívny pri ich zobrazovaní, či sú jeho výčitky podané esteticky, a nie moralizátorsky, či nie sú samoúčelné alebo nespravodlivé, či ho vie ešte niečo nadchnúť alebo pobúriť, či je ochotný znášať odpor kritizovaných kruhov. Ruský kritický realista Lev Nikolajevič Tolstoj  má v tomto smere svedomie takmer nepoškvrnené. Aspoň v prípade románu Vzkriesenie ho nemôžeme obviniť z neochoty zobrazovať svet z pozície jeho svedomia – dobrého navigátora, ktorý ho chce šťastne priviesť do konečného prístavu. Vychádzajúc zo života svojho národa, dostáva problémy na univerzálnu rovinu pojmov ľudskosť, krivda, dobro, zlo, trest. A tak sa stáva svedomím každého čitateľa, ktorý po jeho diele siahne v ktorejkoľvek dobe.

Príbeh románu je v podstate jednoduchý. Ústrednými postavami sú muž a žena, v ktorých živote zohralo podstatnú úlohu zlo, ale podarí sa im oslobodiť sa z neho a začínajú nový život. Knieža Nechľudov, ruský šľachtic, je prvým zvodcom krásnej Kaťuše Maslovovej. Po tejto skúsenosti s ním sa dostáva na cestu nešťastia a hriechu, až ju nespravodlivo obvinia z vraždy. Na súde ju Nechľudov ako člen poroty spozná a toto stretnutie znamená zlom v jeho záhaľčivom a zvrhlom živote. Dáva sa na cestu pokánia a ponúka Maslovovej manželstvo. Stane sa tak naším sprievodcom po krajine hrôzy, a tou je v Tolstého románe ruský trestný poriadok. Tolstoj teda rieši dva základné problémy: osobný problém človeka vo vzťahovej sfére a spoločenský problém prekvitajúci, ak nie kulminujúci v období dožívajúceho cárizmu. Oba však prerastajú svoje časové a priestorové hranice a najmä ten druhý, spoločenský problém, čoraz výraznejšie nadobúda podobu nástojčivých otázok: Čo robiť s triumfujúcim zlom? „(...) prečo a akým právom niektorí ľudia zatvárajú, mučia, posielajú do vyhnanstva, palicujú a zabíjajú iných ľudí, hoci nie sú o nič lepší než tí, ktorých mučia, palicujú, zabíjajú?“ Vzkriesenie je plné otázok, vystupujú z jeho stránok a vznášajú sa v atmosfére sveta počas celej jeho histórie. Alebo skôr Tolstoj ich odtiaľ vzal a položil na stránky svojho diela so zámerom upozorniť na ne, biť na poplach. Všetky úvahy vyslovuje človek, ktorý žil svoj život prevažne na strane tých „zlých“, na strane šľachty a byrokratov, prokurátorov a sudcov, zamestnancov väzníc a vyšetrujúcich orgánov, zločincov, ktorí iných robia zločincami. Ale práve cez neho navrhuje aj svoju cestu k novému usporiadaniu sveta. Je ňou spoznanie celkom jednoduchej pravdy: „(...) treba odpúšťať za všetkých okolností, každému, odpúšťať  donekonečna, pretože niet takých ľudí, čo by sami boli bez viny, a preto mohli trestať a naprávať.“ To, že môžeme sledovať Nechľudovovu dlhú cestu k tomuto poznaniu, je Tolstého spôsob odporovania násiliu.

     Román Vzkriesenie nastoľuje aj mnoho autorových názorov. Tolstoj nás nemusí presvedčiť o ich absolútnej správnosti, ale bola by škoda, keby sme sa od neho nenaučili kriticky uvažovať nad vecami, mať na ne vlastný názor a nebyť spokojný s daným stavom, pokiaľ ho možno zlepšiť, pričom by bolo ideálne začínať v sebe samom. Na obsiahnutie posolstva knihy Vzkriesenie nestačí jednoduchá úvaha, ale môže upozorniť na jeden z mnohých dôvodov, prečo by ju dnešný čitateľ nemal obísť.

   Zuzana Hašková