Vyhľadávanie
„Teplé mlieko s lyžičkou medu”
Svetlana Žuchová: Yesim
Levice, K. K. Bagala (LCA Publishers Group) 2006
Tak som na to počas čítania myslela. Keď som v sobotné popoludnie musela dočítať knihu. Napísať jednu alebo dve strany. Stranu a pol. Keď som si povedala, že budem písať inak ako doteraz. Aspoň trochu ako Svetlana Žuchová. Iba úvodných pár viet. Ako prvé snežienky. Ktoré zasypal neskorý sneh. Vtedy som si to uvedomila. Že Yesim je prvá svojho druhu. Nie najlepšia, ani najhoršia, ale nová. Tak ako iné knihy v minulých obdobiach.
Po veľkom smiechu plač. Po dlhých súvetiach osamostatnené vedľajšie, krátke vety. Návratné motívy. Ako spomienky. Na detstvo, na teplé mlieko s lyžičkou medu. Ktoré vám aj tak nezaberalo na kašeľ. Ten prerývaný text. Keď literatúra prestane byť hrou. Keď písanie má opäť myšlienky. Posolstvá, ktoré chcú byť naliehavé. Že človek len ťažko hľadá sám seba. Že prisťahovalec v dnešnej dobe ešte ťažšie. Lebo žije za zavretými dverami požičanej izby. A vtedy tá samota. Nepredvídateľná ako kašeľ. Ako záchvat. Tak som na to počas čítania myslela. Že sú znovu bohatí a chudobní. Neľahká téma, hroziaca sentimentom, melodrámou. Ako keď prekračujete hranice domova. Pobalení do niekoľkých koženkových tašiek.
Do tašiek, ktoré na izmirskom letisku omotali špagátom. Niekoľkokrát dookola kávovohnedou šnúrou. Tašky z čiernej a hnedej koženky, ktorá sa časom polámala ako pokožka... Dve veľké tašky vráskavé ako exotické zviera. Že s tými vtedy prišli. Do tých zbalili celý izmirský byt a niekomu podali kľúče. Aké to asi bolo. Presne takéto písanie sa neskôr označí ako sociálne. Bude sa hovoriť o novej vážnosti. O zmenách v spoločnosti aj v literatúre. Keď doba potrebuje zase raz uzrieť v umení svoju tvár. Krásny biely, ale smutný klaunovský obličaj. S pomaly stekajúcou slzou. Ktorá rozmazáva líčidlá. Zanecháva stopy. Dve veľké hlboké ryhy. Možno práve tento plač prinesie úľavu. Aj keď to vyzerá inak. Ako to asi bolo.
Tak som na to myslela aj teraz. Keď som dopísala úvod. Prvé vety. Tie, ktoré majú upútať čitateľa. Že by som nemala nudiť. Opisovať cudzie slová. Oddeľovať ich kurzívou ako tenkou stenou v bytovke. Lebo tak je to výhodnejšie. Keď som nechcela iba opakovať vymyslené. A keď to bolo naopak. Keď sa mi zrazu nedalo písať inak. Ako keď sa sype neskorý marcový sneh na snežienky. Krehké, jemné, čisté kvety. Ktoré ste zasadili len nedávno a teraz neviete, prečo sú menšie ako na obrázku. Snežienky z hypermarketu, nie z trhu. S lupienkami hladkými ako detská pokožka. Najhladšia na svete. Nie ako koža čiernej a hnedej tašky. Do ktorej pobalili rodičia všetky veci z izmirského bytu. Zelené lístky vykúkajúce zo snehu. Ktorého nie je až tak veľa. Ale niektoré biele kvety sú dolámané. Ako ženy, ktoré nevedia uhnúť úderu. Neprísť na stretnutie. Byť predvídateľne samy so sebou. Ktoré radšej čakajú na vždy veselého Maxa, hoci ten prichádza v noci. Ako zapadajúce slnko. Nezáväzne ako dobrá nálada. Keď príde.
Tak na to myslím. Celé poobedie, celý večer. Že recenzia má mať úvod, jadro, záver. Že mám interpretovať text. Novelu Svetlany Žuchovej. Yesim. Yes. Tak sa to píše v učebnici. V mojej učebnici. Aby som napísala aj jadro. A záver. Zmysluplnú recenziu. S myšlienkami, ktoré sa tiež dajú odpísať. Žiaden stereotyp vedľajších viet a prirovnaní. Aby som nezabudla. O čom píšem. O Yesim. Tureckej prisťahovalkyni vo Viedni. Neúspešnej osamotenej cudzinke a úspešnej opustenej roztržitej speváčke. Ktorá sa doma prezlieka do zodratých nohavíc, na ktorých budú onedlho fľaky od zubnej pasty. O Yesim, ktorá myšlienkami zaháňa smútok. Neustále. Rituál ako prechádzka so psom. Ako utorková návšteva telocvične. Lenže Yesim sa nahlas nesmeje. Nechodí na prechádzky so psom. Ani do telocvične. Dni pridlhé, ako keď lyžičkou naberáte med. Ako cestu na štrúdľu. Yesim spieva a teší sa, keď jej tlieskajú. Lebo potlesk na koncerte bol hlasnejší ako ticho. A žiara jasnejšia ako tma. Yesim, ktorá nepatrí nikam. Oddelená od Maxovej usporiadanej rodiny nepriedušnou plachtou. Od svojho brata Fatiha hranicami. Yesim, ktorú už rodičia nedržia za ruky. A ktorú nezachytí ani Max. Ako povrazolezec. Yesim, ktorá sa motá od jedného potlesku k druhému. Od jednej nádeje na žiaru k druhej. Krok po kroku ako chôdza po lane. Nevyhnutná ako rozpúšťanie snehu na bielych lupienkoch.
Tak som si to vtedy pomyslela. Že tak mi treba. Že som to mala vedieť. Že odpisujem. Niektoré cudzie vety. Že citáty sú oddelené od mojich slov len kurzívou. Kto sa v tom má vyznať. A že teraz musí byť všetko ináč. Ďalšia recenzia bude mať úvod, jadro, záver. Bude racionálna, nie emočná. S jasným stanoviskom. Prečo máte čítať. A cudzie vety budú v úvodzovkách. S označenými stranami. Keď si prečítate Yesim, nájdete ich. Ja vám pri hľadaní nepomôžem. Ale kniha bude pre vás možno zmysluplná. Ako prasknutá šálka, ktorá vám čosi neustále pripomína.
Marta Součková
