Vyhľadávanie
Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Z Denníka spisovateľa
Bratislava, Európa 2008. Preklad Valerij Kupka a Ivana Kupková
„Chlestakov u mešťanostu klamal a klamal a klamal, ale aspoň sa trošku bál, že raz ho za to predsa len môžu vyhodiť z hosťovskej izby. Súčasní Chlestakovia sa neboja ničoho a klamú úplne pokojne. Dnes sú všetci úplne pokojní. Sú pokojní a možno sú dokonca aj šťastní. Len sotva si niekto bude niečo vyčítať, každý koná „len tak“. A to už je dokonalé šťastie. Dnes, ako aj v minulosti, sú všetci rozožratí samoľúbosťou, len s tým rozdielom, že v minulosti samoľúbosť prichádzala nesmelo, horúčkovito sa obzerala okolo seba, skúmala tváre: - Som tu správne? Vyjadril som sa správne? - Dnes je však každý presvedčený, že keď niekam príde, všetko tam bude patriť iba jemu...“
Tieto slová napísal F. M. Dostojevskij v januári 1876 do predslovu k Denníku spisovateľa. Tento súkromný autorský mesačník, ktorý sa rozhodol vydávať päť rokov pred svojou smrťou (medzi dvomi románmi Výrastkom a Bratmi Karamazovovcami), bol nečakane úspešný. Prvé januárové číslo vyšlo v náklade dvetisíc kusov a okamžite sa vypredalo. Začiatkom leta 1876 sa náklad zvýšil na šesťtisíc kusov. Čitatelia z Denníka dostávali približne dva roky viac než aktuálne správy. Dostojevskij ich rozvíjal na psychologickú analýzu, filozofické zovšeobecnenia doby a charakteristiku ruského národa. „...začal som vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba. Mal som totiž neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe.“
Najzaujímavejšie na útlej knihe, ktorá vychádza v slovenskom preklade prvý raz (vrátane prekladu poviedky Krokodíl), je, že mnohé úvahy, poznámky, poviedky, postrehy a iné spisovateľsko-novinárske útvary Dostojevského presahujú svoju dobu. Sú neuveriteľne súčasné. Mnohé naznačuje už už úvodné citovanie myšlienok o Chlestakovovi. Koľko takýchto antihrdinov žije medzi nami?! I naša doba je stále epochou revízorov a falošných hráčov.
Dostojevskij v článkoch nezostal iba na pôde irónie a absurdity. Niektoré kapitoly a poviedky (lebo aj tie uverejňoval vo svojom mesačníku) majú tragický podtón. Taká je poviedka Chlapec u Krista na Vianoce o sirôtke, ktorá v chlade vianočného večera mrzne na ulici a namiesto Ježiška bohatých stretáva Krista až v nebi. A aké kruto absurdné je Dostojevského zamyslenie o Ruskom spolku na ochranu zvierat v konfrontácii s osudom ruského človeka, ktorý vydrží viac než týrané zviera... Zaujme aj úsmevný opis špiritizmu. Ale či neexistuje i dnes v metamorfózach rôznych vykladačiek kariet a iných „čarodejníc“ čiernej i bielej mágie, propagovaných dokonca v televízii?
A ako nás zamrazí kontrast dvoch samovrážd z októbra 1876. Jedna sa končí rozlúčkovým listom znudenej devy z vyššej spoločnosti: „Ak sa mi samovražda vydarí, chcem poprosiť iba o jedno: aby ma pochovali až vtedy, keď sa presvedčia, že som mŕtva. Nebolo by to veľmi príjemné, keby som sa zobudila v truhle a pod zemou. Nebolo by to nóbl.“ V kontraste s tým cituje spisovateľ inú smrť: „V peterburských novinách sa objavila správa, že z okna na treťom poschodí vyskočilo jedno chudobné mladé dievča - krajčírka, ktorá si nemohla nájsť prácu. Vyskočila s ikonou v rukách...“ Či sa také samovraždy neohlasujú aj dnes?
Nedajte si na záver ujsť poviedku Krokodíl: „...pravdivý príbeh o tom, ako jedného pána istého veku a istého zovňajšku zaživa a kompletne celého prehltol krokodíl v peterbuskej Pasáži - a čo z toho vzišlo“. Absurdita hodna Ionesca a Becketta – ibaže takmer sto rokov pred Plešatou speváčkou a Čakaním na Godota...
Dostojevského Denník spisovateľa (a výber z neho) je edičný čin – a pre čitateľa poznanie, že časy sa menia, ale ľudia zostávajú tí istí...
Viola Loffayová
