Vyhľadávanie
Obrázky z prírody
Miroslav Saniga: Z mojej vtáčej záhrady. Ekologické reminiscencie, Bratislava, Veda 2009
Neúnavný ochranca prírody Miroslav Saniga, vedecký pracovník Ústavu ekológie lesa SAV s pôsobiskom na stanici Staré Hory, sa venuje výskumu vtáčích spoločenstiev. Kolobeh života v prírode nielen pozoruje, skúma, vyhodnocuje, ale o ňom píše, fotografuje ho i kreslí a predovšetkým popularizuje. Ochotne poskytuje radu i pomoc pri tých najrozmanitejších problémoch s prírodou. Svojským štýlom – veselo i vážne, prísne i ľudsky – sa usiluje chrániť prírodu a jej obyvateľov zo živočíšnej ríše. Túto snahu dokumentuje celý rad jeho publikácií pre deti i dospelých s vlastnými kresbami a fotografiami.
Do najnovšej knižky vybral (v súlade s jej názvom) z množstva vlastných zážitkov a príbehov, najmä o vtáčej téme. Na úvod zaradil rozprávanie o sovách, výroch, kuvičkoch vrabčích aj lietajúcich myšiach – netopieroch, ktoré niekedy dokážu ľudí poriadne vystrašiť. Spomenul niektoré kuriózne situácie, keď napr. netopiere „obsadili“ v izbe celú záclonu, alebo sa usadili medzi knihami, či spadli z digestora rovno do hrnca s polievkou a zúfalým „obetiam“ musel poskytovať rady cez telefón. Tým, ktorí sa boja lesa a myslia na všelijaké povedačky v jednom príbehu odkázal: „na vlastnej koži som sa presvedčil, že zvierací podnájomníci prírody nie sú nijaké príšery, strašidlá či svetlonosi, že ani v stratených kútoch lesa či hory sa nemám čoho báť“.
Samostatnú časť venoval autor svojej láske: murárikovi červenokrídlemu, vtáčikovi, ktorý mu učaril už v škole a neustále ho sprevádza. Dokonca mu venoval aj titul Rozjímanie s murárikmi (2007). Vo viacerých príbehoch spomenul aj tzv. vtáčiu chrípku a postoj mnohých ľudí, ktorí sa starohorského „vtáčikára“ začali štítiť. Aj rodáci hľadeli na jeho „ekodvor“ so 60 kŕmidlami a 120 búdkami s nevôľou...
V knihe nájdeme okrem ďalších vtáčích obyvateľov prírody, ako sú sýkorky, žltochvosty, hlucháne, lastovičky, ďatle, orešnice, vrabce, trasochvosty, kukučky, krivonosy aj príhody o iných zvieratká, ako medveď, jeleň, vlk, myš, rys. Zaujímavý je aj obraz Sanigovho vtáčieho raja v záhrade rodičovského domu v Revúckom údolí, ktorý budoval niekoľko rokov. Dnes tu možno nájsť pekne tvarované samorasty ako kŕmidlá – operencom tam zjavne chutí, ročne spotrebujú okolo 600 kg slnečnice.
Ako v predošlých knihách aj v tejto sa Miroslav Saniga usiloval priblížením života celej plejády živočíchov a zvlášť vtákov, prebudiť vzťah čitateľov k prírode a jej ochrane. Vo svojich ekologických reminiscenciách priznal, že vedecké poznatky mu prinášajú „veľa radosti. Plnosť radosti z povolania prírodovedca prežívam však až vtedy, keď dokážem svoje poznanie pretaviť u ľudí do ich vrúcnejšieho vzťahu k prírode a jej stvoreniam“.
Lýdia Čelková
