Vyhľadávanie
Novinka Richarda Rychtarecha je čítaním do vlaku. Nastúpite v Košiciach a keď vystúpite v rodnej Bratislave, máte ju dokonale znechutenú. Podľa toho, čo sa dočítate, je Bratislava brlohom primitívnych zdrogovaných zhýralcov, skorumpovaných podnikateľov a politikov bez vkusu a cti zgrupovaných spolu v jednej veľkej mafii s troma záujmami – peniaze, sex a moc. Autor, samozrejme, nie je rodený Bratislavčan. Bratislavčan totiž nevníma svoje mesto ako brloh cudzincov, ale ako domov – Bratislava večer voňajúca Figarom, naplnená rozkošne familiárnou zachmúrenosťou tvárí spoluobčanov pachtiacich sa životom. Ich spolupatričnosť nespočíva len v unitárnom pociťovaní nevrlosti voči revízorom, policajtom a odťahovej službe. Rodený Bratislavčan je totiž, napriek tomu, že veľmi dobre pozná nedostatky svojho mesta a vie ich aj nemilosrdne skritizovať, v hĺbke svojho srdca lokálpatriotom.
Viktor, Sofia, Leo, Lenka, Patrik a Renáta, hlavné postavy v knihe, sú Bratislavčanmi, ktorých životy sa nielen prelínajú, ale v konečnom dôsledku i zásadným spôsobom ovplyvňujú ich ďalšie smerovanie. Sú to tridsiatnici, neváhajúci vo svojej honbe za úspechom a majetkom zbúrať akékoľvek morálne mantinely. Ich epikurejský život nie je pokľudný, pripomína skôr chaotické topenie sa v bahne s ojedinelými nádychmi nad hladinou.
V role rozprávača sa strieda autor s hlavnou postavou – Viktorom. Prevažujúce slovo má však Viktor, „mladý, dravý a nenažraný“ publicista a spisovateľ, ktorý sa „každý druhý deň plantá po putikách“. Má za sebou dve viac-či-menej úspešné knihy a pred sebou cieľ napísať skutočný triler. Taký, čo by sa nielen dobre predával, ale aj uspokojil jeho vnútorné spisovateľské ambície. Čitateľ pri sledovaní Viktora môže miestami nadobudnúť dojem, že niektoré z opisovaných udalostí či momentov sú totožné s tými reálnymi. Napríklad tam, kde autor v texte knihy ústami hlavnej postavy odkazuje na svoje (dve) predchádzajúce publikácie či na pracovné skúsenosti redaktora. V príbehu Viktora, Sofie a Lea sa lineárne preplietajú súčasné a minulé udalosti. S napätím sledujeme život hlavnej postavy nabitý prekvapujúcimi zvratmi a ovplyvňovaný z dvoch strán. Sofia, jeho priateľka, sa spočiatku javí byť tou svetlou stránkou, spásonosným anjelom. Viktor je dokonca rozhodnutý žiť s ňou v monogamii. A potom je tu jeho temná stránka, „diablik“ Leo, starý kumpán, s ktorým spája Viktora (a, ako sa ukáže neskôr, nielen jeho) pestrá minulosť. Opis vývinu prepletených a komplikovaných vzťahov jednotlivých postáv je druhou, súbežnou líniou príbehu. Keď sa už-už začneme orientovať v ich smerovaní a pohnútkach, prekvapujúci záver nám odhalí, že to, čo sa zdalo byť založené na pravdivosti a zakotvené v hĺbke prežitého, bolo v skutočnosti povrchné a klzké, bez puncu pravdivého poznania a vzájomnej dôvery.
Samotný autor charakterizuje svoj spisovateľský štýl slovami: „Je možné, že som trochu anarchistickejší a zvrhlejší ako bežný občan... Knihe však musím veriť. Takže o jemné, kultivované duše, zrejme prídem. Nedá sa vyhovieť všetkým.“
Čitateľ siaha po knihe s chamtivou netrpezlivosťou, v ktorej túži po nefalšovanom čitateľskom pôžitku až do samého konca. Preferencie môžu byť rôzne. Niekto uprednostní pre zasýtenie svojej duše takpovediac chutný mäsový pokrm, iný sladký rýchly dezert, ďalší klasický chlieb. Akým sklamaním musí byť, keď sa dostaví poznanie, že ponúknutý pôžitok nebol tým, po čom sme vlastne túžili. Niekedy sa dokonca následná frustrácia nedá charakterizovať konštatovaním, že sme sa síce najedli, aj keď to bolo zhnité jablko a nie chlieb. Nenajedli sme sa. Ostali sme v zmätku.
Neviem, či mi hnilobná pachuť v ústach ostala vďaka konzistentným rušičom v podobe hrubých vulgarizmov a explicitného erotizovania, ktorých použitie na mňa miestami pôsobilo silene až samoúčelne. Možno je môj čitateľský vkus príliš vyhranený a kritický. Viem, že postrealizmus s jeho rurálnym slovníkom je súčasťou intelektuálnej scény dneška a všeobecne sa predpokladá jeho nekritické prijímanie. No zdá sa mi, že nekritické prijímanie „intelektuálnej“ atmosféry počíta s predpokladom, že to, čo práve vyšlo z módy, je samotným týmto faktom vystavené na odstrel. Chlieb ale (aspoň pre mňa) nevychádza z módy nikdy.
Eva Csandová
