Vyhľadávanie
Heroicky o modernej fantastike
Ondrej Herec: Z teórie modernej fantastiky, Bratislava, Literárne informačné centrum 2008
Už vyše tridsať rokov sledujem (nez)márne úsilie Ondreja Herca presvedčiť nevercov prostredníctvom koncentrovaného teoretizovania o tom, že fantastika (či SF) je novým pozoruhodným žánrom (poddruhom?) súčasnej literatúry s vlastnými víziami aj estetikou, a nie len zábavno-spotrebným čítaním; a zároveň jej slovenských tvorcov o tom, že konečne musia začať profesionálnejšie, na „svetovej“ úrovni, pracovať so svojou informačnou výbavou, fantáziou aj s textom. Tak sa mi vidí, že je to sizyfovská misia, ktorej výsledky sú málo badateľné: pretože čím väčší „teoretický balvan“ vynesie na pomyselnú „horu poznania fantastiky“, tým menej „skamenelých hláv“ pri svojom páde „rozdrúzga“ a donúti „myslieť“... Vďaky sa mu nedostáva najmä od tých, ktorým s najlepšími úmyslami venuje plody svojej – dnes už nevídanej – informovanosti a pracovitosti. Dve najvyššie ceny Českej a slovenskej Akadémie sci-fi, fantasy a hororu a Čsl. fandomu (obe 2007) sa tomu zdajú protirečiť; no pretrvávajúca nízka úroveň slovenskej fantastiky a z nej prameniaca nedôvera širšej čitateľskej verejnosti voči nej svedčia o inom... Z priateľských posedení viem o jeho sklamaniach a únave, ktoré už horknú v skepse. O to viac obdivujem jeho nepoddajnosť, ktorú v ňom nedokáže nalomiť ani už zrádzajúce ho telo.
Po dvoch rekonštrukciách dejín fantastiky v slovenskej literatúre (2001 s M. Ferkom a 2004 so mnou) a po aj vo svetovom kontexte pozoruhodnej monografii Cybeprunk – vstupenka do tretieho tisícročia (2001) mu konečne vyšiel aj užší výber z jeho pozoruhodných štúdií, v ktorých dve desaťročia mapuje a analyzuje jednotlivé fenomény SF. Deväť štúdií z rokov 1998 – 2008 reprezentuje to najpozoruhodnejšie, čo vytvoril v druhej, vrcholnej fáze svojej teoretickej zrelosti. Moment vyššej teoretickej kvality vystúpi do popredia, ak si ich porovnáme s prvou časťou Cyberpunku..., kapitolou Fantastika a realizmus (s. 7 – 127), ktorá je záznamom formulovania témy a hľadania vlastného teoretického konceptu aj pojmového aparátu.
Tematický záber knihy je hercovsky široký, ba komplexný. Siaha od pragmatiky čítania cez precizovanie konceptu fantastického ozvláštnenia na konštruktoch zázraku a hrdinu, cez nové skúmanie súvislostí s ľudovou prózou a žánrových foriem (feministický televízny seriál o Xene, upírska erotika, horor), a cez ponuku nového genologického projektu fantastiky až po exponovanie fenoménu globalizácie ako novej utópie v štýle sci-fi. Komplexnosť Hercovho uchopenia treba vidieť najmä v tom, že ako profesionálny sociológ nám tento literárny fenomén exponuje na pozadí dejín európskej kultúry aj v kontexte súčasnej pop-kultúry. Fenomén nezužuje na hnutie (literárnej) mysle, ale predstavuje nám ho ako aktuálne prebiehajúci proces kultúrnej performancie, ktorý priemysel zábavy dovádza až po detaily životného štýlu. Autorovo smerovanie ku literáro-kultúro-socio-praxeologickej komplexnosti videnia došlo k svojej maximálnej úplnosti v dvoch štúdiách: Dedičstvo ľudovej prózy v modernej fantastike a Globalizácia ako science-fiction.
V prvej objavne rozšíril a prehĺbil pôvodné hľadanie povrchových paralel medzi prózou sci-fi a najmä čarodejnou rozprávkou (s ktorým u nás začal D. Slobodník) tým, že zahrnul doň aj bezprostredný komunikačný vzťah ľudový rozprávač – poslucháč a zdokumentoval, ako si súčasná mestská pop-kultúra prostredníctvom média priemyslu zábavy onú elementárnu bezprostrednosť osvojila a pretransformovala na svoju mieru (komunity, stretnutia, konkretizácie, mediálne variácie, fetiše, cieľavedomé formovanie nových generácii fanov atď.) a rozvinula až po „výrobu kultúry“ a internet. Je to presvedčivo rozvrhnutý, vyargumentovaný a vari aj najkoncíznejší koncept SF a kultúry. V tejto plastickej, priam holografickej vizualizácii procesu recyklácie folklórneho materiálu by sa mne, ako bádateľovi folklóru, žiadalo predsa len viacej zdôrazniť kvalitatívne rozdiely typu: záväznosť kolektívnej folklórnej mýtizácie ↔ svojvoľnosť subjektívne-pragmatickej novovekej mýtizácie (dnes je „mýtom“ všetko: od mýtu konzumu po mýtus večnej mladosti; viď R. Barthes Mythologies, 1957); vo folklóre odstup od iného sveta, len výnimočná priestupnosť hraníc, návrat do svojho sveta ↔ v SF priestupnosť, ba až voyeurske vtŕhanie čitateľa/hráča; variovanie prototextov ↔ ľubovoľná recyklácia atď. Pre pôvodný folklór bola dominujúca totemizujúca reprezentácia autochtónnosti ↔ dnešná pop-kultúra prepisuje/roz/zrušuje pôvodné matrice podľa ideí radikálnej inakosti, neautentickosti a chaosu. Slovo „dedičstvo“ je tomuto textovému režimu nevlastné... V druhej nielen všestranne odhalil mýto/utopickú podstatu u nás doslova nedotknuteľného projektu globalizácie, ale odvážne poukázal aj na jeho ukrytú ideovo-pragmatickú nátlakovosť a možné premlčiavané riziká... Odlišnosť jeho kritického podhľadu bude zreteľnejšia, ak si ho skonfrontujeme obhajobami „historickej nevyhnutnosti“ a „nekonečnej perspektívnosti“ tejto novej utópie napr. v teoretických prácach K. Ivaničku...
Všetky Hercove úvahy o žánrových podobách SF sú nielen informačne prínosné pre náš kontext, ale majú aj svoj konceptuálny náboj, ktorý je prínosom aj v kontexte medzinárodnom. V spojení s už v úvode vyzdvihnutým étosom si zaslúžia absolutórium. Ako bonus navyše si čitateľ môže vychutnávať aj pôvab aforisticky výstižných a neraz aj vtipných formulácií.
P. S.
Mne ako literátovi je na jednej strane sympatická Hercova snaha zrekonštruovať súvislosti s tradíciou dedinsko-folklórnej aj mestsko-populárnej tvorby; na druhej strane celkom nerozumiem teoretikom SF takmer úplne obchádzať výsledky výskumu tzv. vysokej literatúry. Zdá sa mi to byť len efektom komplexu byť za každú cenu iný a ,nezávislý‛. Najočividnejšie je to v sumarizujúcej štúdii Aká tvrdá je tvrdá SF? V nej sa Herec údajné už definitívne (?) zlyhanie typologického členenia SF na sci-fi, fantasy a horor rozhodol „prekonať“ nie prebratím už pomerne slušne rozpracovanej metodiky genologickej analýzy v literárnej vede, ale takpovediac postmoderne: prijatím mimoliterárneho či „cudzotextového“ východiska (členenie vied na „tvrdé“ – prírodné a „mäkké“ – spoločenské a stupnica tvrdosti minerálov). Ponúknutá škála príznakov je síce SF-svojská, ale genologicky očividne nedostačujúca. Mne sa opozícia „tvrdosť“ ↔ „mäkkosť“ zdá byť vhodná skôr na pomenovanie rozhrania medzi „novovekou tvrdosťou“ a „postmodernou mäkkosťou“ v rámci všetkých žánrových polí SF...
Viliam Marčok
