Recenzia
07.03.2012

Za červené Slovensko. Štátna bezpečnosť a politické spravodajstvo na Slovensku v rokoch 1945 – 1948 - Matej Medvecký - O zrode temných síl

O zrode temných síl

Bratislava, Veda 2011

Historik Matej Medvecký (1977) už v monografii Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký (ÚPN 2007) vychádzal z rozsiahleho archívneho výskumu, aby bez predchádzajúcich ideologických a politických skreslení objasnil vznik Ústredne Štátnej bezpečnosti (ÚŠB), jej funkciu politickej polície vojnovej Slovenskej republiky, jej organizačnú štruktúru, kontakty či mieru podriadenosti nemeckému gestapu. Prostredníctvom osudov „spravodajského esa“ I. Suckého priblížil aj personálne pomery v ÚŠB. V ďalšom výskume sa zaoberal činnosťou politickej polície u nás po skončení druhej svetovej vojny – Štátnej bezpečnosti, ktorá sa po februári 1948 stala jednou z najdôležitejších opôr komunistického režimu v Československu. Sústredil sa len na jej konštituovanie a pôsobenie na Slovensku v rokoch 1945 – 1948, v čase, keď sa komunisti ešte museli deliť o moc s demokratickými silami. Výsledky tohto výskumu zhrnul v monografii Za červené Slovensko. Rozčlenil ju do troch častí – v prvej sa zameriava na vznik, organizačnú štruktúru a vnútorné pomery bezpečnostných zložiek na Slovensku v rokoch 1945 – 1948, v druhej na prácu s agentúrnou sieťou (už v tom čase sa spolupracovníci Štátnej bezpečnosti delili na agentov a dôverníkov) a tretiu kapitolu venuje boju proti ilegálnym skupinám, ktoré v tom čase na Slovensku pôsobili alebo ich Štátna bezpečnosť sama vykonštruovala.

Objavnosť Medveckého monografie spočíva predovšetkým v tom, ako sleduje organizačné a personálne formovanie bezpečnostného odboru Povereníctva vnútra, odčleňovanie politického spravodajstva z kompetencií Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti a rozširovanie štátnobezpečnostného odboru: v marci 1947 už mal 427 zamestnancov, z nich 145 pracovalo v regionálnych pobočkách a Oblastných bezpečnostných referátoch. Zatiaľ čo v prvom období mali prevahu pracovníci s právnickým vzdelaním, príp. kvalifikovaní žandárski a spravodajskí dôstojníci, k akým patril plk. R. Viktorín a pplk. V. Sedmík, neskôr sa odbor „revolucionizoval“, prevládali bývalí partizáni, medzi nimi napr. známy partizánsky veliteľ F. Hagara či jeho politický komisár F. Mišeje. Pri konštituovaní odboru bol prednostom pre veci vojenské V. Šalgovič.

Na základe rozsiahleho archívneho výskumu vo viacerých slovenských archívov i Archívu bezpečnostných zložiek Českej republiky autor priblížil aj početné „ľudské profily“ ľudí, z ktorých viacerí sa po komunistom prevrate stali oporami inštitúcie.