Vyhľadávanie
V súčasnosti je frekventované slovo „imigranti“ a na „emigrantov“, aj tých slovenských, sa akoby zabúda. O to je zaujímavejšia kniha Za čiarou. Autorka Viera Lukáčková-Mináriková v nej stvárnila komplikovaný príbeh slovenského emigranta po roku 1968, o ktorom jej porozprával iný emigrant. V úvode svoj zdroj označuje ako pána V. L., ktorý poznal osudy viacerých našich emigrantov, ale rozhodol sa vyrozprávať práve tento, lebo ide o jeho mladšieho kamaráta, za ktorého dodnes pociťuje istú zodpovednosť, hoci, ako sa vraví, každý je sám strojcom svojho šťastia.
Autorka prepája monológy oboch mužov, ktorí získali v roku 1969 politický azyl vo Švajčiarsku a ocitli sa vo francúzskom kantone, v mestečku Neuchatel. Kým Vilo sa tu postupne úspešne usadil aj s rodinou, 27-ročný Dežo má už dosť jeho rečí a rád. Túži po slobode, nezávislosti, dobrodružstve, a tak jedného dňa nečakane odletí s kamarátmi Tomášom a Igorom do Juhoafrickej republiky. Prejde niekoľko rokov, kým sa Dežo ozve s prosbou o pomoc, a ešte zopár ďalších rokov, kým sa objaví na Vilovom prahu. Štyridsiatnik s výzorom starca, bez akýchkoľvek dokladov a s otrasnými skúsenosťami. Iba útržkovite sa dozvedáme, že v Južnej Pretórii nebolo všetko tak, ako si Dežo predstavoval, ale darilo sa mu do okamihu, kým ho kamaráti nahovorili na výlet. Netušil, že si chcú privyrobiť pašovaním zbraní v jeho aute. Pri hraničnej kontrole ich zadržia a bez možnosti obhajoby ich odsúdia na smrť. Tesne pred popravou mu život zachráni Tomášovo vyhlásenie, že Dežo o ničom nevedel. I tak ho však odsúdia na pätnásť rokov nútených prác na diamantovej plantáži. Trikrát sa pokúsi o útek. Nájde útočisko u majiteľa pštrosej farmy, zarobí si na advokáta a konečne sa v Johannesburgu môže postaviť pred oficiálny súd. Vyhostia ho z krajiny s letenkou do Portugalska. Odtiaľ sa nakoniec ilegálne dostane na bicykli cez Pyreneje do Švajčiarska k Viliamovi. Lenže jeho snaha pomôcť vychádza navnivoč. Dežo sa nevie začleniť do spoločnosti a žiť samostatne. Paradoxne však nechce byť ani od nikoho závislý. V závere Vilo iba trpko konštatuje, že dobročinnosť a súcit sú síce najlacnejšie záplaty na biedu tohto sveta, ale nestačia…
Literárny kritik Vladimír Petrík sa v závere knihy zamýšľa nad emigráciou a jej dôvodmi. Po roku 1968 to bola túžba po slobode, útek z totality, ale neraz aj ilúzia o tom, že niekde inde je netušený blahobyt. Príbeh sa skutočne stal a kritik oceňuje, že vďaka autorkinmu spracovaniu nadobudol všeobecnejší charakter a punc typickosti.
Dodala by som, že oslovuje čitateľa nielen pripomenutím minulosti, ale chtiac-nechtiac aj súčasnosti, nuž a evokuje aj vážnejšie zamyslenie sa nad ľudskými snami a schopnosťou ich realizovať, či vôbec správne odhadnúť svoje možnosti.
