Vyhľadávanie
Čítaním románu Exit Západ od Mohsina Hamida sa dozvedáme o jednej z aktuálnych tém, akou je migračná kríza. Ľudia sú postihnutí vojnovými útokmi, preto im neostáva nič iné, len cestovať po svete. Pravdepodobne to diktuje samotný ľudský inštinkt a pud sebazáchovy, čo nás núti položiť si otázku, či by sme v takejto situácii boli schopní konať inak. Príznačné je negatívne, ba až nepriateľsky vnímať pohybujúce sa masy, ktoré opúšťajú svoju krajinu s vierou, že nájdu lepší, pokojnejší život. Autor je presvedčený, že človek, s vedomím svojho neodvratného konca, nie je zbavený úmyslu, „aby do jeho príchodu prežíval pominuteľný začiatok života i jeho stred“ (s. 7).
Úvodnou vetou sa dostávame do centra udalostí a zároveň nám autor ponúka informácie o krajine, ktorá však nie je bližšie špecifikovaná. Uprostred vojnovo-migračného konfliktu spoznávame dvojicu postáv, muža a ženu. Paradoxne, zatiaľ čo ich krajina vďaka vojnovému konfliktu podlieha deštrukcii, sa medzi nimi formuje milostný vzťah. Prepuknuté zlo dokáže vzťah postáv oslabiť, no zároveň ho upevňuje a ich túžba po opätovných stretnutiach intenzívne rastie. Ich pokusy o vytvorenie intímneho priestoru sú neustále deformované výbuchmi, požiarmi, streľbami, vojnovým násilím a pohybujúcimi sa militantmi.
Román Exit Západ zobrazuje politický priestor, ktorý zaznamenáva životné situácie neznámych ľudí. Rovnako sa manipuluje s časovými rovinami, prestupom do minulosti, intenzívnej prítomnosti a blížiacej sa budúcnosti. Tým sa na dejovú líniu navrstvujú tzv. správy zo sveta, ktoré postavy Said a Nadia získavajú prostredníctvom mobilných telefónov. Sú to krátke príbehy ľudí, ktoré nerušivo vstupujú do rozprávania. Absentujú v nich informácie v rámci klasifikovania času či geografickej polohy, no aj napriek tomu nestráca príbeh dvoch migrujúcich postáv prepojenie s aktuálnym svetom. Navonok bizarná potreba dobitia telefónu tu plní funkciu dôležitej hodnoty spolu so zabezpečením domova či jedla.
Pri tvarovaní postáv sa funkčne uplatnil kontrastný princíp. Nadia uprednostňuje slobodné konanie, čo bolo aj príčinou odchodu z jej rodinného prostredia, zatiaľ čo Said, intenzívne veriaci moslim, pochádza z usporiadanej rodiny. Vojnový nepokoj postupne graduje a dvojica nachádza jediné východisko, ktoré otvára možnosť úniku z rodnej krajiny. V zdanlivo prediktabilne sa vyvíjajúcom vzťahu tvoria ozvláštňujúci prvok tajomné dvere. V atmosfére vojnového zúfalstva začali ľudia pripisovať dverám iný význam. Zidealizovane si predstavovali, že im umožnia vstúpiť do iného sveta, ktorý je ďaleko od toho reálneho. Jednoducho „všetky dvere, ak sa na ne hľadelo z hľadiska ich iracionálnych možností, sčasti takto ožívali (...)“ (s. 61). Nie je dôležité, akým spôsobom tieto dvere fungujú, čo ani sám text nedeklaruje. Tým sa potvrdzuje autorský príznakový postup neurčitosti. Funkcia dverí je limitovaná iba na prostriedok umožňujúci pohyb v čase a v priestore migrujúcim ľuďom do cudzích krajín. Z pohľadu čitateľa sa dvere môžu javiť ako metafora masového prisťahovalectva.
Narácia sa izoluje od prísnej deskripcie v motívoch cestovania, transportu postáv do nového prostredia. Po prechode tajomnými dverami sú postavy bezprostredne situované na dané miesto. V momente vstupu postáv do cudzej krajiny sa ich milostný vzťah oslabuje a začínajú pociťovať vzájomné odcudzenie „Dvaja ľudia, ktorí sa presúvajú z miesta na miesto a ešte vždy sa vzájomne zahŕňajú pozornosťami, sa zrazu začínajú vidieť odlišne“ (s. 152). Hoci autor v celom románe manipuluje s jednoduchým až úsporným štýlom rozprávania, je schopný skúmať mieru, do akej sú osobné životy postáv podriadené politickým podmienkam krajiny.
Čitateľ vníma prediktabilne sa vyvíjajúci vzťah dvoch postáv, ktorý sa vďaka dynamicky meniacim okolnostiam modifikuje. Spočiatku naivné vnímanie reality sa transformuje na reálnejšie prehodnocovanie života, a to vďaka prežitým skúsenostiam. Autor pracuje nielen s aktuálnou témou, ale aj s realistickým zobrazením vzťahov, ktoré sa deformujú vplyvom cudzích faktorov. Postavy sú konfrontované s ťažkosťami, odcudzením, rasizmom či xenofóbiou. Nestretneme sa s rozchodom postáv, ktorý je dramatický, práve naopak, proces je systematicky premyslený a čitateľ neostáva v konečnom dôsledku z vývoja udalostí sklamaný.
Pri stretnutiach s ostatnými migračnými tábormi utečencov autorské rozprávanie jemne vymedzuje to, ako sa prejavujú ľudské predsudky voči iným náboženstvám a rasám.
Nepomenované, bližšie neurčené, odkrýva rámec univerzálnej výpovede pri skúmaní toho, o čom nás zvyčajne novinový článok o migračných pohyboch neinformuje. Román ponúka zamyslenie sa nad tým, že každý z nás je migrantom bez ohľadu na to, či sa presťahujeme alebo ostaneme na rovnakom mieste. Zvýrazňuje sa humánny aspekt, ľudia a ich vzájomná podobnosť, pretože „časom sa všetci stávame migrantmi“ (s. 169).
Tematicky sa pohybujeme medzi migráciou, prisťahovalectvom, globálnou vzdialenosťou a ľudskými vzťahmi. Predovšetkým ide o spôsob, ako sa mení a ako sa môže modifikovať svet vplyvom aj negatívnych faktorov, pričom je dôležité nájsť pozitívnu stránku v budúcnosti, a to najmä kolektívnym prístupom. Takéto riešenie krízovej situácie, ktorá sa nepochybne dotýka nás všetkých, ponúka autor románu Exit Západ.
