Vyhľadávanie
Autorka má ešte len trinásť rokov a už je držiteľkou viacerých prvých miest v celoslovenských literárnych súťažiach pre začínajúcich autorov (Cena Jozefa Hnitku na Jašíkových Kysuciach 2010, 2011; Medziriadky 2011; Literárna Senica 2011). Román, o ktorom bude reč, začala písať v jedenástich rokoch.
Jóriová nie je ako mladá debutantka v oblasti fantastiky novinkou ani výnimkou. Ako príklady poslúžia Christopher Paolini či Marja Holecyová, a aj Juraj Červenák – v devätnástich rokoch mu vyšiel prvý román Olgerd zo Scallbornu. S ohľadom na vek fanúšikov žánru a cieľovú skupinu je zmienená tendencia pochopiteľná. Zoskupovanie fanúšikov fantastiky rôznych vekových kategórií do neformálneho hnutia fandomu zostáva doposiaľ nie veľmi dôkladne preskúmaným javom literárnej sociológie. V rámci hnutia sa členovia navzájom podnecujú k rozličným kreatívnym aktivitám, a tak sa vytvára vhodné podhubie k ich skorým štartom na literárnu scénu. Nejde teda o žiadnu raritu. Puškin začal publikovať v pätnástich a Hugo napísal v sedemnástich román Han z Islandu v priebehu niekoľkých týždňov. Šestnásťročný Ján Botto vytvoril počas štúdií v Levoči dodnes uznávané diela so silným fantastickým ozvláštnením – Svetský víťaz a Poklad Tatier. V sedemnástich poviedkami debutovala Zuska Minichová-Stožická na stránkach časopisu Fantázia. Ak Vanessa Jóriová naplno vstúpila do literárnej arény s ambíciou stať sa autorkou, riskuje prinajmenšom pokus o objektívne hodnotenie.
Dielo je svižné, dynamické. Dobrý postreh, trefné detaily. V dôsledku príliš rýchleho tempa však občas zaškrípe vierohodnosť. Dej sa v skratke odvíja nasledovne: hlavná hrdinka Susan si prečíta zápisky záhadne zmiznutého otca. S priateľmi Steffany a Jaredom sa pustia do pátrania. Stopy vedú k zrúcaninám, v ktorých sa nachádza Portál. Za Portálom je iný svet, Alagonit. Susan zistí, že je obdarená výnimočnou mocou. Tak ako zloduch Jednooký, ktorý pustoší krajinu a drží v zajatí jej otca. Ako dopadne súboj Susan so záporákom a či sa jej podarí vyslobodiť otca, si prečítajte sami. Prezradím len toľko, že poodchýlené dvierka na konci otvárajú možnosti prípadným pokračovaniam série.
Je zrejmé, že príbeh originalitou motívu ani zápletky neoslní. Autorka sa zámerne ponára do atmosféry „klasiky žánra“. Pátranie sa rozbieha v čiastočne reálnom prostredí na ostrove u tety, ku ktorej sa hrdinka presťahovala s mamou po otcovom zm iznutí. V texte nájdeme opustený dom či bizarné tvory. Napríklad krotké šabľozubé tigre, mafliny či mečozobáky. Napriek výraznej prítomnosti autorského rukopisu talentovanej autorky ale cítime vplyv žánrových konvencií. Jóriová by mohla byť väčšmi originálna, avšak ona sa chce zámerne podobať príbehom v knihách, ktoré rada číta a pomerne dobre pozná. Nasledovanie kánonu v rámci fantasy, tak ako voľakedy v poézii klasicizmu, nie je pokleskom, ale uplatnením metódy. V jej zvládaní je prozaička pomerne úspešná. Pri tvorbe a koncipovaní celku príbehu vďaka jasnejšie stanoveným pravidlám preukazuje väčšiu dávku disciplíny a cieľavedomosti než niektorí skúsenejší autori hlavného prúdu literatúry. Text sa číta dobre, plynie hladko, autorka má zmysel pre štýl a atmosféru. Opisy prostredia sú podmanivé, rekvizity ozvláštnené fantastickými prvkami, najmä zvieratá sú vykreslené vynaliezavo, miestami poeticky. Na týchto miestach autorka zaiskrila a aj skúsenejší čitateľ na okamih stuhne radostým údivom pri pohľade na nádherné cicavce s okrúhlym pancierom na chrbte či s chrbtom popretkávaným stovkou žiariacich žiliek. Naozaj, prináša závan „sense of wonder“, pocit zázračna, ba až dotyk s dreňou fantastiky. Jóriová nám ponúka viacero skutočne pôsobivých scén – stretnutie s pastiermi hyen, súboj s vedomím Besa… V zákutiach epizód, v pomalšom plynutí sa nájde priestor aj pre rozozvučanie emócií. Vnuk pastierov hyen Flirian, vykreslený prostredníctvom vzťahu k skrotenej jašterici, patrí k vnútorne najpresvedčivejším postavám knižky. Jeden z vrcholov románu, plný mágie a napätia, autorka tvorí postupmi čarodejnej rozprávky.
V rámci podliehania žánrovým konvenciám zostávajú slabinou prózy postavy. Pokusy o psychologizáciu trojice mladých hrdinov sú poznačené či skôr pokazené optikou romantických filmových a knižných seriálov pre mládež zo školského prostredia. Autorka nezachytáva emocionálny vývin ani familiarizáciu postáv, výnimkou je len Flirian. Postavy zo sveta Alagonitu podáva rozprávkovým spôsobom, psychologický rozmer u nich ignoruje. Pre prozaičku by bolo vhodnejšie zamerať sa práve na psychiku postáv. Vo výslednom tvare aktuálneho textu však zrážka odlišných princípov tvorby charakterov spôsobuje rušivé momenty. Koexistencia postupov realistických príbehov (založených na logike metonymie) s postupmi magickej rozprávky (využívajúcimi prevažne metaforu) však spôsobuje problémy aj omnoho skúsenejším a úspešným autorom a autorkám žánra. Uveriteľnejšie sú uchopené vzťahy k zvieratám.
Napriek spomenutým zakolísaniam môžeme Za múrom v kontexte pôvodnej slovenskej fantasy pre mládež považovať za sľubný počin. Najmä preto, že autorka citeľne píše pre vrstovníkov, ale aj pre seba. Chýbajúci odstup a nadhľad vyvažuje vervou a nasadením. Tvorbou rozprávky si spĺňa sen, jej prirodzená naivita je na niektorých miestach očarujúco fantazijná.
