Vyhľadávanie
Oleg Pastier je nositeľom Ceny Dominika Tatarku (Za ozvenou tichých hlasov II). Pre jeho tvorbu (okrem básnickej) je typická časová a priestorová koláž dejinných udalostí, životov ľudí, autentickosť výpovedí, originálne materiály, rôznorodosť žánrov, výber tém, ktoré príjemcu nielen upútajú, ale často i ohromia – svojou pozitívnou veľkosťou alebo nepredstaviteľným zlom. V Pastierových knihách sa premietajú dejiny 20. storočia i tohto aktuálneho prostredníctvom ľudských osudov.
Tretia kniha v rade s názvom Za ozvenou tichých hlasov je opäť zaujímavou kompozíciou. Jej podtitul Príbeh Juraja Mojžiša odkazuje na významného teoretika umenia, nositeľa Ceny Dominika Tatarku za súbor textov Voľným okom I, II, III a autora mnohých monografií o našich významných výtvarníkoch. Mojžišove texty v tejto i v iných publikáciách sa výborne čítajú, lebo majú charakter esejí. Kniha je postavená na dialógu medzi Olegom Pastierom a Jurajom Mojžišom, texty rozhovorov sú obohatené obrazovým materiálom (zväčša fotografiami), nechýba korešpondencia, úryvky z tlače a úvodné slová Pastiera k jednotlivým kapitolám, ktorými nezaprie básnika: „Keď ideš sám za sebou, môže sa ti stať, že stretneš odraz ozveny aj tých najtichších hlasov. S Jurajom Mojžišom som sa už neraz zhováral. Viazane i neviazane. A vždy to bolo pre mňa užitočné. Na strohé otázky som dostával košaté odpovede.“ Sú tu, prirodzene, texty Mojžišových odpovedí, jeho spomienková próza Pačrev (1985), ktorá je veľmi dobrá. Ako napísal Pastier, je to „pohľad do spätného zrkadla detstva“. Mojžišove prozaické texty (a vie sa o tom málo) sporadicky vychádzali v časopisoch pod pravým menom alebo pseudonymom Martin Michal.
Mojžišove odpovede tvoria krátke eseje či úvahy, v ktorých sa odráža jeho intelekt, rozhľadenosť a sčítanosť, keď si „pomáha“ nielen výtvarníctvom, ale aj inými druhmi umenia, osobitne slovesným. Pastier sa pýta štýlom poetickým, obrazným, do otázok vkladá názory na pertraktované obdobie. Postupujú chronologicky, Mojžiš zakomponúva do spomienok veľa dôležitých udalostí a veľa interesantných ľudí. Spomína Nečujné blesky – antológiu surrealistickej poézie, ktorú redigoval, zmieňuje sa o svojej spolupráci v 60. rokoch so Slovenskými pohľadmi, s Revue svetovej literatúry a Výtvarným životom i o tom, že na začiatku normalizácie sa šrotovali aj časopisy. Mojžiš sa zaslúžil o vydanie prvého a jediného časopisu Súkromné listy skupiny Mikuláša Galandu a ako člen surrealistickej skupiny sa zúčastňoval na vydávaní revue Analogon. Podľa vlastných slov bol v čase normalizácie, počas novembra i po ňom človekom šťastným – zázrakmi, náhodami dostal sa do televízie ako scénograf a k písaniu monografií o výtvarníkoch: „Inak som vlastne žil s chuťou svoj poobtĺkaný osud.“
Obidvaja prechádzajú v spomienkach aj 80. a 90. rokmi. Vyjadrujú sa obrazne, v symboloch, alegóriách, so silnou kritikou až iróniou. A to možno iba privítať. Je to z F. R. & G. opäť výborná kniha!
