Žabí kvet – Paula Sabolová – Náš tip

Paula Sabolová

Žabí kvet

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004

Ilustr. Alexej Vojtášek

     Dievčenský román je osobitný, čitateľsky veľmi vďačný žáner, visiaci niekde medzi nebom literatúry pre deti a mládež a zemou všeobecnej dospeláckej literatúry. V našej literárnej tvorbe má tradične solídne zastúpenie, ale pestujú ho väčšinou ženy (okrem mnohých ďalších napr. Hana Zelinová, Klára Jarunková, Marína Čeretková-Gállová, Jana Šrámková, Jaroslava Blažková, Jana Bodnárová, Nora Baráthová, Eleonóra Gašparová, Jana Šimulčíková, Jana Juráňová) a skôr výnimočne i chlapi (Vincent Šikula). Je to tak azda preto, že je tu jasné tematické zadanie, že sú naširoko roztvorené štýlové i žánrové možnosti a že sa tu možno do vôle nabažiť psychologizácie a moralizácie, čo je pre píšuceho našinca vždy viac než lákavé. K povinným cvikom tohto medzižánru patrí spravidla i bodrosť a humor. A ako to už býva, nezriedka tu prichádza i k hlúpym vzburám proti hlúpym predchodcom a konjunktúram. Preto majú i prozaické výkony v tomto žánri rozličnú úroveň.

     Paula Sabolová je však už prinajmenšom štvrť storočia autorkou, ktorá nepotrebuje pismácke barličky. Nepotrebuje sa ani vypísať, pretože písanie je pre ňu očividne poslaním s posolstvom, ani búriť, pretože jej očividne ide väčšmi o to ako zúžitkovať vlastné zdroje a naplniť ich vlastným obsahom. Aj ona síce siaha po odskúšanom modeli nevyspytateľnej, kruto pravdovravnej a nežne romantizujúcej pubertiačke, ktorú jej rozvedení rodičia ,,rozviedli“, teda, v štrnástich rokoch, takto vykorenenú a takto vydeformovanú postavili pred hotový život, v ktorom je plno milujúcich ľudí, ale absolútny deficit lásky naplnenej vzťahmi, nehou, zodpovednosťou. Veď aká iná by mala byť dnešná hrdinka dievčenského románu v dnešnom svete, kde už niet Johaniek z Arku, kde Anny zo Zeleného domu žijú, ak neumreli, a na križovatkách sú masy jediných, osamotenejších ako kedykoľvek predtým aj napriek mimoriadnemu prebytku lásky? Sabolovej dievčenská hrdinka je taká, aká je. Jej prednosťou však je, že hoci sa všeličím podobá na iných,  je iná. Má nielen svoj gagovitý jazyk, svoj naivno-zaťatý charakter, svoj bystroum a svoje nezraditeľné hodnoty, ale má aj svoju krásu a presvedčivý šmrnc, ktoré z Oľgy-Žabieho kvetu robia naozajstnú románovú postavu. Sabolovej postavička rastie navyše spolu s inými postavami, akoby jej prenechávali svoju energiu premárnenú na hlúpych ľudských smiešnostiach a robili z nej to, čím sa azda samé nestali. Prázdninové zmúdrenie nespokojnej pubertiačky je o to uveriteľnejšie, že zlá skúsenosť i prvá, hoci prázdninová, láska sa nenapĺňajú veľkými slovami a prázdnymi gestami, ale energiou naakumulovanou do postavy a nesúvisia len s nejakým plošným odmietaním pokrytectva a chcenej či nechcenej zloby, ale predovšetkým ťahom na objavovanie hlbších vrstiev života. Humor i vážnosť, triezvosť i strelenosť tu akosi samočinne do seba zapadajú a napospol čitateľovi ponúkajú presvedčivú ilúziu, že svet je, aký je, ale človek môže byť lepší. Berte, neberte!

     Sabolová si vybudovala svoju postavičku z presných detailov, vrátane psychologických, ktoré šípia, čo je to lyrika, a preto si ju nezamieňajú s lyrickým tárajstvom. Neutopila ju vo svojej rozvravenosti, dala jej presné kontúry rozprávačstvom, príbehom i kompozíciou, pričom všade cítiť mieru, pokoru k slovu i vieru v jeho zmysel. Prekrásne zvládla pocitové búrky i nevyspytateľné tíšiny končiaceho dieťaťa a utvárajúcej sa ženy, a vyšlo jej naozaj niečo pekné, niečo, čo má hlavu i pätu, čo kotví v kultúre a k hodnotám smeruje. Jej prózička plná citu, je tak i prózou plnou modernej rýchlosti a rukolapnej vecnosti. Zastavte, alebo bežte!

Alexander Halvoník