Vyhľadávanie
Básnik Valerij Kupka (1962, Ukrajina) je vynikajúcim prekladateľom z ruštiny, ukrajinčiny a do rusínčiny, preklady kvantitatívne prevyšujú jeho pôvodnú poé ziu. Jeho šiesta zbierka básní Zabudnutá štvrtá strana je rozdelená do štyroch častí (Domy z popola, Dáma so psíkom, Čas naopak, 2013). Preklad básní do slovenčiny neobsahuje vždy všetko z pôvodiny, ale sémantiku to vôbec neruší: „významové a rytmické posuny v slovenskej verzii boli odsúhlasené autorom.“ Diakritika a interpunkcia v oboch jazykoch (každá báseň je v slovenčine i v ruštine) je zdanlivo bez systému. Treba si však všimnúť veršové presahy a hru s rytmom, nie samoúčelnú, ale spojenú so sémantikou: „mucha / si sadne kamkoľvek / mucha / má slobodného ducha“, v niektorých básňach ide o rytmus príjemný, vytvorený napríklad presilou spojky „a“: „idem a idem a padám / a vstávam a spievam a padám / a ležím a snívam / a vidím –“. K tomu možno prirátať i zvláštne epitetá, nevšedne využitú personifikáciu dejov a javov, jemnosť v lexike. V pôvabných metaforách sú aj nezvyčajné asociácie a niekedy „len“ aforistické pravdy: „deťom zanechaj stopy / a cesta sa nájde“, výpovede na princípe metonymie: „slučka / zľahučka / ovinula šiju“. Vnímanie skutočnosti sa premieta akoby do výtvarných vyjadrení, v ktorých sa odráža vonkajškovo i s hĺbkou asociácií a právd lyrického subjektu. V Kupkových veršoch možno nájsť stopy surrealizmu, poetizmu i impresionistické dojmy najčastejšie spojené s nenápadnými prírodnými motívmi, ktorými vypovedá o človeku i dejinách ľudstva, neraz i tragických.
Motívy zohrávajú dôležitú funkciu v Kupkovej poézii: prevažujú lyrické, smutné, ktoré sú v protiklade s nevtieravými až romantickými, hoci neraz jemne boľavými, častý je motív času v rôznych významoch (osobný, vesmírny,...), kameňa ako čohosi nemenného, niektoré sa funkčne opakujú (napr. čierne stareny, anjeli). Do kontrastu kladie časti skutočnosti trvácne a oproti pominuteľné, do vzťahu vie dať javy vzdialené alebo nesúvisiace, každodenné veci symbolizujú isté prapodstaty. O fázach ľudského života sa zmieňuje cez takmer nezbadané momenty činnosti či atmosféry, o smrti nepriamo, úchytkom, jemne, ale pôsobivo a silne. Ide o spomienky na čosi, čo zanechalo v lyrickom subjekte dodnes stopy viacvýznamového smútku: „vtom / dovŕšil sa čas / vtom / čas nás / nechal v tom / a nik nebol blízko nás / a / nik nám nehodil / záchranný pás“.
