Záchytka - Víťo Staviarsky

Víťo Staviarsky

Záchytka

Bratislava, Kalligram 2009

         Východoslovenský autor Víťo Staviarsky (1960) zabodoval u čitateľov charizmatickým románikom Kivader (2007). Svojrázne v ňom rozkryl nielen svet rómskych postáv, ale preukázal i značnú dávku empatie k ľuďom na okraji spoločnosti, ktorí svojou originálnou výnimočnosťou vstupujú do svedomia spoločnosti zmierujúcej sa pre nedostatok sebareflexie s vlastnými stereotypmi otvárajúcimi cestu do nepoznaných pekiel.

         Druhá Staviarskeho kniha Záchytka potvrdzuje túto autorovu orientáciu. Napriek tomu, že ju autor očividne koncipuje dokumentárne, a interpretáciu jej jednotlivostí ponecháva na ochotu čitateľa domýšľať vyrozprávané ľudské kauzy do sociálnych, filozofických i čitateľských dôsledkov, nemožno necítiť vysoký stupeň jeho spoluúčasti na bizarných osudoch, ktoré napokon končia v análoch záchytky či zapisovateľa jej tristno-komických dobrodružstiev. Záchytka je pre rozprávača, oprávnene podozrivého z paktovania s autorom, miestom, kde sa zbiehajú siločiary sociologických pohybov v spoločnosti, zvecnené v príbehoch nešťastníkov, rebelov či neprispôsobivých jedincov vykatapultovaných alkoholom zo svojej každodennej anonymity. Pritom sama inštitúcia záchytky nie je len miestom, kde sa možno bezpečne vyspať z opice a zaplatiť daň za nedovolené vybočenie, alebo kde si podáva ruky zločin s trestom, ale je to rovnako aj záchytná stanica problémov eskalujúcich zo stavu usporiadanosti spoločnosti; ak je spoločnosť skorumpovaná, zasiahnutá epidémiou ľahostajnosti k ľuďom a ich osudom a neschopná hľadať dobré riešenia pre všetkých, aj inštitucionálne mechanizmy záchytky sú kontaminované touto diagnózou a jej vychýlení klienti sotva v nej nájdu inú pomoc ako vydedenie, biľagovanie a krutú znovuvýchovu. V týchto mantineloch sa pohybuje i rozprávač či zaznamenávač príbehov ľudí rozličných kalibrov a sociálnych ustrojení. Sám je ambiciózny básnik, ktorý zakotvil ako ošetrovateľ na záchytke. Priveľmi nevysvetľuje, či pre nedostatok iných príležitostí, či z prirodzenej náklonnosti k nezvyčajným príbehom, ktorým sa usiluje porozumieť, ale najmä – ktoré sa podľa vlastného pocitu spravodlivosti bezúspešne učí „ošetrovať“. Je však pravdepodobné , že obe skryté motivácie hrajú rovnakou mierou svoju úlohu. „Nechcel som nikoho ľutovať. Zaťažovalo by ma to“, hovorí rozprávač, no vôbec to neznamená, že všetky tie obete alkoholu sú mu ľahostajné, naopak, o to väčšmi cítiť jeho spoluúčasť na mapovaní meandrov neľútostného sveta valcujúceho aktérov príbehov. A ak nejaká postava ospravedlňuje svoj poklesok príčinami, ktoré nemajú s ním nič spoločné, môžeme si byť istí, že ju stihne autorova irónia, ak nie otvorený výsmech, o čo v tejto knihe nikdy nie je núdza. Autor naozaj drží svoje postavy v prísnom režime ironickej korekcie. Tak to je, a keby to bolo inak, Staviarskeho knihu by sme mohli priradiť k dlhému radu kníh, ktorými naši autori zvyčajne sebaklamne obhajujú svoju výnimočnú neschopnosť byť súčasťou čohokoľvek. Ani Staviarskeho hrdina, ani sám autor sa nevyvyšujú, ale spolu so svedectvom, ktoré predkladajú, sa pohybujú na jemnej, sotva badateľnej hrane svojho vzbúrenectva a svojej asertivity. Celá výpoveď sa takto dostáva do polohy pritlmenej, hoci vonkajškovo až krikľavo farbistej, reflexie o konflikte jednotlivca a spoločnosti s trpkou príchuťou tradičnej bezperspektívnosti, či prosto neexistencii ľahkých riešení. Napriek tomu Staviarskeho prózu nemusíme pokladať za prózu bez myšlienkovej perspektívy: perspektívnosť jej reflexie je v reflexii samej a v jej slobode vidieť v situácii človeka predovšetkým ľudské pulzácie, ktoré nemusia vždy upevňovať ľudské vzťahy.

         Kniha zjednotená prostredím záchytky obsahuje tri prózy, ktorých vyčlenenie do samostatných celkov sa dá pokladať za autorský pokus prekonať monotónnu dokumentárnosť. Dva kratšie útvary (Lacko BergerAndyho žena) sú však očividne citovejšie a chvíľami pripomínajú klasické námety slovenskej prózy vrátane rizík zjednodušovania. Náznakovú dokumentárnosť tu vystriedala príbehová kompozícia, ktorej zmyslom je vysunúť do popredia napríklad „pekný“ osud mentálne nedokonalého človeka, či sebazničujúcu vášeň mačisticky založeného manžela, na ktorú existuje odpoveď v podobe vernosti týranej manželky.

Alexander Halvoník