Začiatok obdobia dažďov – Miloš Ondrušek – Ticho je to, čo príde po básni

Ticho je to, čo príde po básni

Ticho je to, čo príde po básni

Miloš Ondrušek: Začiatok obdobia dažďov

Žilina, Artis Omnis 2005

  Laureát viacerých celoslovenských literárnych súťaží Miloš Ondrušek patrí medzi ľudí, ktorých knižka sa už nejakú dobu očakávala. Začiatok obdobia dažďov – ako to už pri debutoch býva – nie je jednoznačnou výpoveďou v zmysle vyjadrenia jedného postoja. Je to výber toho najlepšieho, ktorý ukazuje fázy autorského vývinu, ich východiská a aj úskalia.

  Ondrušekova poetika je pokojná, neprekvapuje artistnými slovnými konštrukciami, plynie. Najmä na začiatku knižky je príjemne sentimentálna, neskĺzava však do lacného citového výlevu, je to svojský návrat k nehe a jemnosti („popíšem ti telo / básňou takou smelou / až popáli ťa špičkou / jazyka; tvoje ňadrá sa mi chichotali do tváre / položil som ruky – oltáre“).

  Motivicky prechádza kniha akýmsi hľadaním životnej cesty (pravdy). Lyrický subjekt sa najprv zamiluje, prežíva radosť a nadšenie z čistej lásky, je ochotný spraviť pre ňu všetko na svete. Neskôr sa sklame, začína smutné obdobie dažďov. Ondrušekov lyrický hrdina však nie je bojovník, „pokorne prijíma / všetko čo príde“, pomaly nám naznačuje, kde sa bude utiekať („božie mlyny / aj tak všetko pomelú“). Nasledujúce básne sú miestami patetické, vyznievajú neopracovane a niekedy im chýba druhý plán (najmä v obraznosti), napriek tomu tvoria príjemné oddychové premostenie medzi ďalšou časťou.

  Tá začína akoby básňou „mokro v topánkach“. Básnické samotrpiteľstvo sa posúva k nadhľadu a jemnej irónii. Dominujú skôr prírodné motívy (babie leto, jeseň, dážď) a začína prevládať kresťanská symbolika rúk, vína, viny, modlitby, rýb, božej náruče. Ondrušek sa tu pasuje nielen so svojím vnútrom, ale aj ďalším poetickým smerovaním, verí, že „spravodlivá / je Tvoja poézia Pane“. Tak či onak, nie sú to len duchovne orientované básničky, je to predovšetkým duchovná poézia.

  Ku koncu nastáva „tiché zrenie slov“ a poznanie, že „v útrobách / človek sám / najviac cíti / váhu soli“. Ondrušek sa však dopracúva aj k inému – k istej nemožnosti uniknúť, vymaniť sa („slobodne a predsa / nie bez puta“) nielen z osudu, ale i z poézie – ak totižto človek má písať, bude ho to škrieť vo vnútri až dokým sa nevyjadrí. To je tá nesloboda a preto sú „boľavé začiatky / a konce také isté“.

  Ondrušekova poézia má charakter voľného verša a napriek neprítomnosti nejakej ustálenej verzifikačnej schémy, tenduje jeho verš k jambu. Používa náhodné rýmy, ktoré sú pri výstavbe až druhoradým nástrojom, ich cieľom je skôr oživiť, ako na seba upozorniť.

  Miloš Ondrušek a jeho poézia sú stále vo vývoji, nepredstavujú ukončenú kapitolu a oslovujú svojím návratom k tichu, ktoré príde po básni. Začiatok obdobia dažďov je tak aj dobrým začiatkom jedného autora.

Radoslav Tomáš