Záhady a „podivíni“

Opäť vychádza zborník poviedok najprestížnej poviedkovej súťaže na Slovensku. Máme tu už jej 21. ročník, takže súťaž dosiahla plnoletosť a keby bola občanom, mohla by nielen voliť, ale aj byť volená.
 
Dvadsiaty prvý ročník literárnej súťaže Poviedka 2017 priniesol prózy dvoch typov − poviedky so záhadou a poviedky s postavou čudáka. Do prvej kategórie patria texty Jany Turzákovej a Júlie Oreskej; medzi príbehy o „podivínoch“ by sa dali zaradiť texty Evy Ryšavej, Kataríny Varsikovej, Barbory Hrínovej a Jakuba Zaťoviča.
 
Prózy so záhadou
„Prekvapivá“ pointa Bytu v centre (J. Oreská) súvisí s červeným špagátom natiahnutým v izbe. Táto rekvizita, ktorá v starom byte ostala po predchádzajúcej nájomníčke, sa objaví v úvodnej časti diela, a keďže čitateľ vie, že puška zavesená na stene musí počas predstavenia vystreliť, tak aj v tomto prípade tuší, že plastová šnúra bude čosi dôležité znamenať. Veď bolo by málo, keby stačila rozprávačke na to, aby nás informovala o živote poslednej obyvateľky a jej spodnej bielizne pripomínajúcej „hnijúce kúsky látky z múmie“ (s. 40). Rozprávaniu nechýba ani internátno-prisťahovalecké evergreenové rozjímanie o tenkých stenách bytov, cez ktoré počuť, ako majú ľudia sex, prípadne ako ide spolubývajúca na záchod, „ciká, záchod splachuje, neumýva si ruky“ (s. 40).

Druhou poviedkou z tejto kategórie je Ponesiem tvoj vlas J. Turzákovej. O jej rozprávačke sa dozvedáme, že jej najmilovanejší autori sú Sloboda a Bulgakov, tvrdí: „mám ich komplet“ (s. 75). Vlastníctvom sa tu však akýkoľvek vzťah či prepojenie končí. Polovicu príbehu predstavuje prechádzka cez les so synom zaveseným na hrudi. Vedie tadiaľto pomyselná hranica akoby dvoch realít, materiálne je stelesnená elektrickým vedením. Po jej prekročení nasleduje „záhadná“ časť prózy, vstup do zvláštneho domu plného žien a detí, kde prebehne rituál vpletávania cudzích vlasov do svojich a mystické prevteľovanie skúseností a zážitkov.
 
Podivíni
Príbehy o čudákoch predstavujú druhú kategóriu ocenených diel. Prvým z nich je próza E. Ryšavej s názvom Nutkanie. Je to krátky výsek zo života človeka trpiaceho úzkostnou poruchou. Hlavná postava sa volá (bez)príznakovo Apoliena a počas cesty v dopravnom prostriedku zvádza urputný boj s myšlienkami: „V kútiku duše však tŕpne, že moč v skutočnosti nemusí byť moč, ale skvapalnené myšlienky, ktoré sa z hlavy presunuli celým telom, stiekli po jednotlivých stavcoch a bedrovej kosti až úplne dole a teraz z nej unikajú, opúšťajú jej telo“ (s. 63). Tematizácia vylučovania a (negatívneho) prežívania telesnosti sa inak objavuje takmer u všetkých týchto autorov, čo súvisí so stvárňovaním pocitu straty kontroly.

Typická podívinska postava je aj hrdinka diela Viera a pytón (K. Varsiková), ktorá prežíva intenzívny vzťah so svojím hadom. Kŕmi ho čoraz väčšou korisťou a ako sa plaz zväčšuje, paralelne rastie aj Vierina uzavretosť a začína sa jej premena. Tak by sa aj text mohol volať, keby už názov nebol obsadený, rovnako ako názov pravdepodobnej inšpirácie Varsikovej – Život s krajtou Émila Ajara.

Poradie uverejnených próz akoby sa neriadilo pravidlom „to najlepšie nakoniec“, ale „to nalepšie na začiatok“ (a to najhoršie nakoniec). Naša B. Hrínovej je príbeh o hľadaní (seba, svojho miesta v živote, partnera) a o nenachádzaní. Téma homosexuality tu nie je použitá vo funkcii trendy prostriedku ako zaujať. V Hrínovej literárnom spracovaní umožnila ozvláštnený pohľad na spoločnosť, obnažiť a usvedčiť sociálne tlaky, ktorými je človek neraz zahnaný na hranicu znesiteľnosti. Príbeh je písaný (seba)ironickým jazykom ukazujúcim, ako často slová jednoducho nestačia. Autorkin zmysel pre humor na jednej strane text nadľahčuje (napr. „Na sociálnej sieti jej prišiel request od používateľa Motor Osemvalec. Podľa fotky to bola Anna“, s. 19), na druhej strane prehlbuje hlboko smutný tón rozprávania.  
 
Za dobré spisovateľstvo
Zoradenie diel teda malo vyústiť k najlepšiemu z textov, víťaznej Zaťovičovej Poviedke o psoch. V jeho próze predstavujúcej etalón banalít (úprava bytu vo dvojici s podrobne opísanými nákupmi potrieb a stravovania), s leitmotívom písania a poslania poviedky do súťaže, dominuje vzťah k umeniu ako médiu expandovania vlastného Ja: „Vytvárať sochy by ma bavilo rovnako ako maľovať, kresliť a písať poviedky. Všetko, vďaka čomu môžem v danej chvíli vyjadriť, čo cítim, ma úplne napĺňa,“ hovorí hlavný hrdina a sofistikovane vysvetľuje: „Ako tmel dieru. Ako dieru tmel“ (s. 127).

V Poviedke o psoch ešte zaznie replika protagonistu pôsobiaca ako vyznanie zaťatého grafomana: „Nič nie je dôležitejšie ako úprimnosť. Radšej zlá, ale úprimná literatúra, ako dobré spisovateľstvo“ (s. 130). Prejavuje sa v tom v slovenskej kultúre nesmierne odolný mýtus o hodnotovej prevahe tzv. autentického textu nad štylizovaným, vymysleným, a teda „neúprimným“. S ohľadom nielen na zážitok autora, ktorý sa potrebuje vyrozprávať, ale najmä na čitateľa − hádam teda už radšej to dobré spisovateľstvo, než zlá a úprimná literatúra.
 
Tamara Janecová