Vyhľadávanie
Škola pluralitnej etiky
Immanuel Kant: Základy metafyziky mravov
Preklad Patrícia Elexová
Jean-Yves Leloup: Umenie pozornosti
Preklad Andrej Záthurecký
Bratislava, Kalligram 2004
Kantovský rok (I. Kant 1724–1804) ponúkol možnosť, ako to už pri podobných výročiach býva, zamyslieť sa sviatočne i nesviatočne, nad posolstvom klasika: Čo znamená pre dnešný čas Kantov éthos a jeho etika? Dve storočia pôsobenia „kategorického imperatívu” vniesli do tejto – tak trochu magickej – filozofickej kategórie neistotu a skepsu. Zákonite – veď triednu štruktúru nemennej hierarchie spoločenských vrstiev nahradila v 20. storočí medzi-kultúrna pluralita spoločenských skupín a ich komplikovaných interakcií. Tým sa zásadne zmenil aj pohľad na kantovskú dichotómiu hypotetického a kategorického imperatívu.
Slovo etika, podobne ako slovo estetika, je neologizmus novoveku s tak trochu hmlistým významom. Starogrécky termín éthos označoval pôvodne (v dobách sokratovských, pred nimi, i dlho po nich) kultúrnu identitu, svojskosť osoby vo väzbe na demografické prostredie, ktoré reprezentuje. Éthos morfologicky súvisí s indoeurópskym koreňom *swe- prítomným v latinskom sodalis (= kamarát), i v slovenskom svet (= zmyslovo osvojená skutočnosť), sváko (= blízky človek) i svokor (= príbuzný). Sokratova návodná reč (logoi epaktikoi), jeho ironická schopnosť doviesť partnera v dialógu k poznaniu podstaty veci aj proti vlastnej vôli, uskutočňovala už pred 2300 rokmi princíp hypotetického a kategorického imperatívu, obsiahnutých v logike jazyka. Kant hovorí: „Všetky imperatívy prikazujú hypoteticky alebo kategoricky. Prvé predstavujú praktickú nevyhnutnosť možného konania ako prostriedku na dosiahnutie čohosi iného, čo chceme (alebo čo je možné chcieť). Kategorický imperatív by bol ten, ktorý by predstavoval ako objektívne nevyhnutné nejaké konanie ako také, bez vzťahu k nejakému účelu. ...Netýka sa matérie konania a toho, čo z neho má vyplynúť, ale formy a princípu, z ktorých vyplýva ono samo”. Stále je tu teda prítomná binárna opozícia zmyslového („vedomie citu”) a rozumového (pojem) vnímania.
Naveľa vlastne kantovskou logikou zmyslového vnímania, ktoré je protikladom tzv. vyššej logiky pojmovej sa zaoberá ďalšia, paralelne publikovaná, knižka z vydavateľstva Kalligram – Leloupovo Umenie pozornosti. Pojem pozornosť je tu psychologickou variáciou ľudskej voľby hypotetického a kategorického – nemá teda len konfesionálny rozmer ústredného motta týchto úvah: „Pozornosť je prirodzenou modlitbou duše” (Malebranche). Autor meditačnej eseje, pravoslávny teológ a filozof, sa usiluje podať súhrn možných a daných imperatívov našich čias ako ich reflektoval – a zachoval – spiritualizmus dejín (počnúc kresťanstvom a budhizmom) v uplatňovaní mužského a ženského, apollónskeho a dionýzskeho princípu vnímania (podľa Nietzscheho), eucharistie aj inkarnácie. Je to pohľad takpovediac ideálne pluralitný, ktorého medzikulúrne vstupy podnetne inovujú pole možností modernej transcendencie i prostej psychológie poznania, napríklad: „Jeden Indián z kmeňa Hopi mi povedal: Kráčaj po zemi ticho, lebo je svätá. ...V tejto tichosti sa staneme receptívnymi k bytostiam a veciam.“
Peter Valček
