Recenzia
Miroslava Kuracinová Valová
29.12.2017

Žalmy – k prameňom duchovnosti…

Kniha žalmov patrí medzi najobľúbenejšie kresťanské a židovské spisy. Vydavateľstvo Dobrá kniha prináša už 5. zväzok diela, ktoré je súčasťou dlhodobého projektu.
 
V „dejinách viery“, ak by sme o niečom takom po všetkých tých dejinách, ktoré práve prichádzajú na pulty kníhkupectiev, mohli uvažovať, stále existuje istá kontinuita, čiže v tomto prípade môžeme vychádzať z európskych židovsko-kresťanských historických súvislostí, a teda Najvyššej bytosti, ktorá má osobný vzťah k svojim veriacim (s ohľadom na ateistov, ktorí veria tomu, že k nim nie). Keď sa človek modlí, môže komunikovať s Najvyššiu bytosťou vlastnými slovami, ale čoskoro si uvedomí, že sám dokáže iba dookola omieľať to isté a úsilie nájsť vhodné slová je nakoniec väčšie ako vrúcnosť, ktorá by mala v modlitbe prýštiť z ľudského srdca (ako na to upozorňuje Daniel Pastirčák vo svojej knihe kázní Zdravé telo v kóme). Našťastie sú tu však už stáročia texty, ktoré obsahujú mnoho vhodných slov, a tie môžu v hľadaní výdatne pomôcť, lebo sú posvätené časom i tradíciou. Poznatky o najvyššej bytosti čerpáme totiž z kníh Starého a Nového zákona, ktoré majú svoju kontinuitu a výpovednú silu.
 
Bez Žaltára to nejde
Jedna z kníh, ktorú v celých dejinách viery takmer nenahlodala premenlivosť sveta a z nej vyplývajúce rozličné pohľady naň, je Žaltár, kniha 150 básní – žalmov rôzneho charakteru, ktoré silne spájajú židovstvo s kresťanstvom, a zároveň výrazne formovali nielen dejiny duchovnosti (hovoriť by o tom mohli mnohí mystici a mystičky západu), ale aj kultúry všeobecne (Žaltár ovplyvnil všetku kresťanskú literatúru i vznik gregoriánskeho chorálu). Svoje o tom vie a píše Tomáš Halík i Štěpán Smolen v sviežej knižočke Buď, kde jsi sprostredkujúcej duchovnosť púštnych Otcov mladým ľuďom. Bez Žaltára to vo viere jednoducho nejde. Toho si boli vedomí aj dvadsiati autori najnovšej knihy Žalmy 51 – 75, 5. dielu z edície Komentáre k Starému zákonu (ale k prvej časti komentárov k Žalmom), ktoré vo vydavateľstve Dobrá kniha vydáva Teologická fakulta Trnavskej univerzity. Najúžasnejšie na tomto modernom veľkorysom komentári je to, že historické hľadisko slúži všetkým ostatným, aj keď bez neho (kto, kedy, kde, ako a prečo) to samozrejme v poctivej vede, a teda ani teológii a interpretácii Písma nejde. Kontinuita „čítania“ žalmov je dodržaná aktívnou spoluprácou s Ústredným zväzom židovských obcí.

Vlastnosťou celej edície je, že sa vracia k Biblii ako k pramennému materiálu, kde každá časť, v tomto prípade každý z 25 Žalmov, hneď za nadpisom uvádza Preklad hebrejského textu a súbežne s ním Preklad gréckeho textu, teda Septuaginty, do ktorej hebrejskú Bibliu preložili. Súbežnosť textov umožňuje poukázať na kultúrne rozdiely v prístupe k prekladu. Preklady sú viazané na čo najväčšiu presnosť, faktickú výstižnosť originálu, nie ľubozvučnosť slovenčiny. Nasledujú stručné Textové poznámky, ktoré objasňujú rozdiely v preklade, a Komentár, či skôr komentáre, ktorých je niekoľko druhov. Každý verš tohto výberu zo Žaltára podlieha preskúmaniu vo svetle rabínskych komentárov, patristických komentárov a komentárov klasikov spirituality, konkrétne Bernarda z Clairvaux, Františka z Assisi, Kataríny Sienskej, Terézie z Avily, Františka Saleského a Terézie z Lisieux. (Ako žene mi je veľmi sympatická práve tá spravodlivosť výberu medzi citovanými svätými.)
 
Skrytý ekumenizmus
Obrovským prínosom je „skrytý“ ekumenizmus diela kolektívu autorov vznikajúceho pod editorstvom Bohdana Hroboňa. Zaujímavé je, že na začiatku vydávania Žalmov padla voľba práve na túto časť Žaltára, keďže Žalmy 51 – 72, ktoré obsahuje, sú tzv. Dávidove Žalmy. Dávid bol židovský kráľ, ktorý je okrem svojej odvahy (prípad Goliáš) dobre známy svojím „pomerom“ s istou pani Batšebou Uriášovou, ktorá sa mu veľmi zapáčila. Keď však bolo potrebné „zahladiť stopy“, manžel sa veci nezúčastnil, preto Dávid svoj hriech „vylepšil“ iným hriechom – odstránil svojho vojaka Uriáša postavením do prvého šíku v armáde. Ako vidno, bol to veľmi moderný človek. Niečo ho však od nás odlišuje: nikdy nestratil zo zreteľa Boha a svoje hriešne počínanie vždy hlboko oľutoval. Aj keď Uriášovi to už život nevrátilo, v rámci idey, že Boh dokáže rovno písať aj po krivých riadkoch, vznikli Dávidove Žalmy, ktoré sa nám zachovali v neskoršom znení a ktorých slová k Bohu nikdy nestratili aktuálnosť. Hneď prvý (51 Prosba o obnovenie spoločenstva s Bohom) je ľútosťou nad previnením a prosbou o odpustenie. 62. Žalm má názov Boh je jediná istota... Proste, aj vďaka Dávidovi je ako a kam sa obrátiť, a vďaka Komentárom k Starému zákonu Žalmy 51 – 75 je kde hľadať bližšie hermeneutické porozumenie (nielen) jeho slovám.
 
Miroslava Kuracinová Valová