Recenzia
11.06.2018

Zamlčaný podnet

Derek Rebro v slovenskej literárnej kultúre aktuálne pôsobí v niekoľkých rolách; najrozvinutejšou je rola kritika s akcentom na rodové štúdiá a gynokritiku, z ktorej plynulo prechádza do ostatných rovín literárnej vedy, najmä histórie (napr. v monografii Jej mesto v jeho svete?, 2013). Literárnokultúrne pôsobenie v posledných šiestich rokoch rozširuje o šéfredaktorské vedenie (spoločne s L. Krištofovou) akceptovaného a obľúbeného literárneho periodika Glosolália s podtitulom „rodovo orientovaný časopis“.

Vydaním tretej knihy poézie potvrdzuje, že má záujem vstupovať do literárneho diania nielen ako prominentný čitateľ, ale tiež ako tvorca nových textov. Vydaním tretej básnickej zbierky s rovnakou poetikou zasa potvrdzuje, že to so svojou umeleckou metódou myslí vážne a stavia príjemcov svojej tvorby do neľahkej úlohy. Poézia Dereka Rebra sa totiž ľahšie uchopuje pomocou negácie. Málo komunikatívny model Rebrovej poézie je výhodnejšie vymedziť podľa toho, čím nie je, a potom v priesečníkoch zvyšku hľadať, k čomu majú tieto básnické texty najbližšie. Autor pracuje s mnohonásobnou kontextovou elipsou a okrem podnetov nezriedka zamlčiava aj podmet: „puzdro sa otvorilo / korále zbieral // pod posteľou sníval // nitky v ruke // štrikuje sa inde // zvedavo sedával / kotrmelec / vyber sane / hryz o kaz / hluk uprostred / sídlisko / besnotu hladil“ (s. 48).

V kontexte slovenskej poézie sme sa s podobnou (ale nie rovnakou) poetikou mohli stretnúť pri viacerých príležitostiach. Rebrovo písanie nápadne pripomenie najmä dve poetiky poslednej estetickej periódy, označovanej aj ako „literatúra po roku 1989“. S básnickou technikou využívajúcou sústredenosť na text (namiesto na človeka) prišiel medzi prvými začiatkom 90. rokov minulého storočia P. Macsovszky, ktorý postupne vo viacerých knihách predstavil niekoľko modelových prístupov, ako tvorivo využívať proces vzniku a recepcie textov napr. technikou asambláže, textových koláží a montáží, kultúrnych hybridizácií (s japonskými žánrami alebo s jazykom floskúl a klišé). P. Macsovszky sa pokúšal o odstránenie emócií, ktoré sa – podľa autorových slov – „v poézii tematizujú do omrzenia“. Ďalším variantom tvorby vychádzajúcim z prístupu tvorenia „textu o texte“, ktorý prináša podobnosť s Rebrovou poéziou, je „deletačná“ metóda poetky N. Ružičkovej. V knihe práce & intimita (2012) autorka úspešne predviedla proces tvorby básne založený na sochárskom princípe odstraňovania prebytočného materiálu (v tomto prípade slov), ktorý sa vo výsledku podobal na poéziu písanú štandardným postupom tvorenia „z ničoho“.

Určenie toho, či Rebrova poetika pokračuje v nastolenom trende tzv. textovej generácie (ako túto skupinu autorov výstižne pomenoval literárny kritik J. Šrank), je nesmierne dôležité – odpovedá totiž na otázku, či sa ako čitatelia máme sústrediť na „situáciu subjektu“, ako to robí tradičná poézia, alebo na „situáciu textu“ (pojmy Pavla Markoviča), ako to predvádzala v nedávnej minulosti textová generácia. Dôsledky sú doslova „smerodajné“. Pri poézii orientovanej na „situáciu subjektu“ ide predovšetkým o dialóg medzi autorom a čitateľom, o výmenu ľudskej skúsenosti a kľúčom k nadviazaniu vzťahu je empatia v širokom zmysle slova. Metatextová poézia je skôr hrou intelektu, otváraním doteraz nepoznaných možností jazyka a prípadné emócie vznikajú skôr ako „možný dôsledok“ (opäť P. Markovič), no nie sú cieľom alebo predmetom tvorby. Oba prístupy sú legitímne a obohacujú slovenskú poéziu. Každý však iným spôsobom.

Pred definitívnejším uchopením Rebrovej poézie sa ponúka ešte analógia s poetikou slovenského nadrealizmu. Naša najkompaktnejšia avantgardná skupina zažívala umelecký vrchol na prelome 30. a 40. rokov dvadsiateho storočia a vo svojej metóde hľadali nové cesty k metafore, nezriedka aj za pomoci sna a podvedomia, psychickým automatizmom a nepohrdli možnosťami tvorivej náhody. Vo výsledku sa tvorba D. Rebra a nadrealistov v mnohom prekvapivo zhoduje a významne tomu pomáha dichotomický rytmus Rebrovej poézie, ktorý sa podobá litanickej kompozícii časti nadrealistickej tvorby: „strojovňa namlela // neodnesieš lampy // nakrojíš tvárami // odcloníš svetlo // (s)potrebuj // synonymá kryhy // sú čím budú“ (s. 21).

Aj poučený čitateľ musí byť pri poézii D. Rebra v plnej pohotovosti; ako to už kritika neraz skonštatovala, konfrontujeme sa s „asociačným reťazením abstrakcií, pri ktorom môže dôjsť k dezinterpretácii, respektíve je z dôvodu nízkej miery (významovej) koherencie medzi jednotlivými veršami náročné/nemožné nájsť interpretačný kľúč“ (Klapáková, M.: Odstúp nazri zotrvaj. In: Glosolália, 1/2015, s. 158). Jedným z pokusov o nájdenie „interpretačného kľúča“ je rešerš dostupných poetík autorov a autoriek, ktorí mohli pôsobiť ako Rebrova inšpirácia alebo východisková základňa. Zbierkou Nie som svoj typ mi D. Rebro z tohto porovnania vychádza ako ten, čo využil drzosť spájať nespojiteľné (ako svojho času P. Macsovszky), odstraňovaním textu a kontextu posunul aj „deletačné“ postupy (ako uvedená N. Ružičková) a skôr prirodzene a nevedome než vedome a cielene sa v jeho tvorbe ustálila dichotómia slov vo verši (ako sme zvyknutí z poézie nadrealizmu).

Dôležitú otázku, či básne máme čítať ako podnet pre intelekt („ako situáciu textu“) alebo ako osobnú správu čitateľovi o „situácii subjektu“ a autora ponecháva Rebro iritujúco otvorenú. Sú básne, ktoré ponúkajú informáciu o polarizácii na ja a on/ona a vzniká napätie, v ktorom sa z pozadia do popredia dostávajú kontúry medziľudského vzťahu a pre subjekt nastáva podstúpenie emotívnej skúšky: „nahni sa / cencúľ pohlaď // radiátor odpojil / levanduľu v niektorých // poslal pečeň / pol kila kuracieho // ochutnaj ma karhaj // precízne // do obruče prst // túžba mimo tela // zatvor schránku / prijmi chryzantémy“ (s. 72).

Rovnako často sa však v knihe nachádzajú básne, ktoré záchytné body medzi jednotlivými slovami kladú tak ďaleko od seba, že z nich možno načerpať iba ich bizarnú, komickú originálnosť. Neprítomnosť zrozumiteľných signálov dáva veľké možnosti čitateľovi. Ten, ak chce, môže básne čítať ako fragmenty introspektívneho empirického autora, ktorý svoj svet skladá do asociatívneho kaleidoskopu. Čitateľ by v takom prípade pristupoval k básňam ako amatérsky psychoanalytik hľadajúci dôvody takéhoto prevodu skutočnosti do umeleckého jazyka. Legitímnou je však aj metóda čítania racionálnej stratégie experimentálnej poézie a viac než na stopách ľudského vedomia bude záležať na pochopení: máme sa zaoberať tým, že „autor niečo robí a nie že o niečom vypovedá, či vzbudzuje pocity“ (S. J. Schmidt).

V civilizovanej spoločnosti sa koexistencia v spoločenstve často určuje hranicou – práva jedného človeka končia na mieste, kde začínajú práva iného. V poézii, najmä tej experimentálnej, to, zdá sa, neplatí tak striktne: otvorenosť poézie z autorovej strany prináša voľnosť prístupov pre čitateľa. Môže si tak bez rizika omylu zvoliť, či básne prijme ako šteklenie mozgu alebo zovretie srdca.
 
Ján Gavura