Keď sa povie George R. R. Martin, akoby sa povedalo Pieseň ľadu a ohňa. Majestátna fantasy sága, ktorej prvý diel vyšiel v origináli v roku 1996 a posledný, siedmy, je stále v nedohľadne. Dvadsaťjeden rokov, a koniec nevidno, respektíve sedemnásť, pre našincov, čo so ságou začali v roku 2000, keď v dvoch zväzkoch vyšiel prvý diel preložený do češtiny. Druhý, rovnako rozdelený na dve časti vyšiel o rok, tretí, do tretice dvojdielny, o dva roky, a potom to prestala byť zábava, čakanie sa začalo predlžovať a dnes už je to vyslovené zúfalstvo.
Za všetko môže ten prekliaty seriál. Hra o tróny. Kým v roku 2010 vedelo o Piesni ľadu a ohňa len zopár ortodoxných čitateľov fantasy, v roku 2011, po uvedení prvej série, už to boli milióny ľudí, po uvedení druhej desiatky miliónov, a dnes je Hra o tróny seriálovým fenoménom, ktorý nemá obdoby.
Zle, celé zle, ak by toho seriálu nebolo, mainstream by stále netušil, že nejaká Pieseň ľadu a ohňa existuje, Martina ako spisovateľa by si naďalej hýčkali len milovníci fantastiky a možno už by bol koniec. Na druhej strane, asi dobre, vďakabohu za ten seriál, lebo ak by ho nebolo, Pieseň ľadu a ohňa by v slovenskom preklade nikdy nevyšla, a doplnkový Rytier siedmich kráľovstiev už vôbec nie.
Ako zo starej školy
Veci sa majú totiž tak, že hoci sa o tom na prebale knižky ani v PR materiáloch nič nepíše, Rytier siedmich kráľovstiev je zbierka troch poviedok, respektíve noviel zo sveta Západnej zeme, ktoré Martin pôvodne napísal v rokoch 1998 (Potulný rytier), 2003 (Prísažný bojovník) a 2010 (Tajomný rytier) a do jedného celku boli spojené až v roku 2014 s tým, že v nich síce vystupujú rovnakí hlavní hrdinovia – nie najbystrejší, no čestný rytier Dunk, a jeho tajomstvom opradený panoš Egg –, ale v troch autonómnych, samostatne fungujúcich príbehoch, ktoré sa síce odohrávajú „iba“ sto rokov pred udalosťami zachytenými v ságe, bezprostredne však s nimi nesúvisia.
A tu to začína byť skutočne zaujímavé, lebo hoci je Rytier siedmich kráľovstiev nádhernou výpravnou knižkou orientujúcou sa na okamžitý komerčný efekt, zároveň môže byť aj dôkazom toho, že s tým Martinom to predsa len nebude také jednoduché.
V prvom rade treba ešte raz zdôrazniť, že Rytier siedmich kráľovstiev je fyzicky nádherná kniha – artefakt, a už len listovať si v nej a prezerať si ju je mimoriadnym zážitkom. Autorské ilustrácie skúseného komiksového výtvarníka Garyho Gianniniho sú totiž prekrásne samy osebe a v knihe ich je tak veľa, že sú prakticky rovnocenné s textom. Dopĺňajú ho a ilustrujú; na jednej strane prehlbujú jeho atmosféru, na druhej pripomínajú čitateľovi, že Rytier siedmich kráľovstiev je fantasy ako zo starej školy, hoci v ňom typických fantasy prvkov viac-menej niet. Bývalo totiž dobrým zvykom, a čiastočne to platí aj dnes, že fantasy (a sci-fi) je žáner, ktorý ilustrácie nieže znesie, ale priam si ich žiada – a to aj v prípade, že nejde o literatúru pre deti a mládež, ale o literatúru pre zrelého dospelého čitateľa.
A toto o Rytierovi siedmich kráľovstiev platí tiež. Čítanie pre dospelých, ktoré navyše môžeme interpretovať ako aluzívne Martinovo vysporiadanie sa s tzv. rytierskym románom, teda so stredovekými rytierskymi eposmi tematizujúcimi rytierske cnosti – Pieseň o Rolandovi, Artušovský cyklus, svetská nesakrálna literatúra, písaná v národných jazykoch.
Jeho žánrom je poviedka
Poviedky z Rytiera siedmich kráľovstiev akoby bol Martin napísal práve preto, aby nám pripomenul tematickú komplexnosť fikčného sveta Piesne ľadu a ohňa. Piesne o hrdinoch a dámach, o cti a chrabrosti, ktoré tak milovala Sansa, a ktoré sa kdesi, kedysi v rámci toho sveta stali. Toto sú tri z nich, a hoci ich nemusíme spoznať, Martin ich napísal tak, aby každému bolo jasné, ktorá z cností a pravých rytierskych vlastností sa tematizuje.
Navyše, a toto je azda úplne najdôležitejšie, Rytier siedmich kráľovstiev prostredníctvom svojho obsahu pripomína, že Martin bol slávnym a mimoriadne rešpektovaným žánrovým spisovateľom dávno pred tým, ako začal s Piesňou ľadu a ohňa. Jeho domovským žánrom však nebol ani román, ani sága, ale práve poviedka. Košatá, hutná, relatívne dlhá, ale poviedka, pričom platí, že hneď niekoľko Martinových poviedok je absolútnou žánrovou klasikou, povinným čítaním pre každého, kto o sebe chce tvrdiť, že sa vo fantastike vyzná. Piesočníci, Pieseň pre Lyu, Nightflyers.
Nič proti Piesni ľadu a ohňa, no aj v tejto ságe je s každým ďalším dielom jasnejšie, že Martin sa vo svojom svete stráca. A že celé sa to rodilo za pochodu, akoby tieto romány boli spisovateľským laboratóriom, v rámci ktorého sa hojne experimentuje, vopred však nikto – dokonca ani sám autor – netuší, ako to nakoniec dopadne. Tie romány jednoducho Martina ovládli – v poviedkach, aj v tých z Rytiera siedmich kráľovstiev, nám ale ukazuje, akým brilantným spisovateľom je, keď opraty príbehu drží pevne v rukách.
Juraj Malíček
