Zápisníky - Iľja Iľf - Pravda objektívu, ďalekohľadu, teleskopu

Pravda objektívu, ďalekohľadu, teleskopu

„Pravda objektívu, ďalekohľadu, teleskopu“

Iľja Iľf: Zápisníky

Bratislava, Európa 2004

Preklad Ivana Kupková

  A, prirodzene, aj pravda textu, tá predovšetkým. Zápisy Iľju Iľfa sa začínajú v dňoch 3. až 7. júna 1927 „štvorčekovaným notesom“ a končia sa začiatkom roka 1937, to už sú písané na stroji. Ako v doslove spomína Alexandra Iľfová, Iľf často hovorieval Petrovovi: „Všetko si zapisujte, všetko odchádza, všetko zabúdame. Chápem, že sa vám nechce zapisovať. Chce sa vám civieť, a nie zapisovať. Musíte sa teda prinútiť.“

Iľf, zdá sa, mal vnútornú disciplínu, ktorá ho nútila zapisovať si, čo videl, a tak neraz aj na mieste tvoriť z videného jedinečný príbeh. Zo začiatku si však zapisoval predovšetkým preto, lebo v úlohe dopisovateľa novín potreboval fakty, a na tie sa najľahšie zabúda. Jeho poznámky neskôr spoluvytvárajú niektoré spoločné diela s Petrovom. Je zrejmé, že momenty, čo zachytával, nemali len faktografický charakter; prekvapí nás lyrickosť a poetickosť jeho záznamov, skratkovitý jazyk, ktorý sa neuveriteľne blíži k metaforickému, básnickému. Aj prirovnania náhle vystupujú z textu a presvetľujú ho, neraz bývajú celkom hmatateľne presné („Prsnaté spisovateľské manželky. Jedna mala boky okrúhle ako vázy“). Iľfove zápisníky sú často cestovné denníky plné jemných postrehov z pobytov v Európe (jeseň 1933, zima 1934), a najmä v Amerike, kam spolu s Petrovom vycestovali na jeseň 1935 ako dopisovatelia Pravdy. 10. októbra 1935 si v New Yorku poznamenáva: „Keď to, čo som videl, nezapisujem každý deň, dokonca dvakrát denne, všetko mi vyfučí z hlavy a už si na to nikdy nespomeniem.“ Z týchto poznámok sa dozvedáme, ako plynuli ich americké dni, o stretnutiach s Američanmi, ale aj početnými ruskými krajanmi, a samozrejme, v detailoch, ako na neho zapôsobili americké mestá, americká krajina: „Prvý raz som videl americkú cestu. Je vyložená betónovými platňami, rozdelenými dilatačnými škárami. Autá sa po nej ženú hladko ako na kolotoči, cesta je taká pekná, že som sa pozeral len na ňu a nevšímal som si nádhernú červenú jesennú krajinu“ (12. októbra 1935).

  Veľmi cenný je v knihe dôkladný poznámkový aparát: bližšie charakterizuje okolnosti či osoby, s ktorými sa čitateľ v texte stretáva.

  Iľf má nezvyčajný zmysel pre pointovanie a takmer každá jeho poznámka sa končí ako dobrá poviedka („Rozprávanie šoféra o nestálosti ženskej duše. ,Ako pavúk,´ povedal na záver.“). Aj preto sa celý text, zložený z jednotlivých poznámok v jednotlivých zápisníkoch, číta ako súvislý celok, pútavá kniha. Alexandra Iľfová (majúc na zreteli najmä posledný záznamník z roku 1936 a začiatku roka 1937) ju právom nazýva Knihou Života.

Viera Prokešová