Čitatelia časopisu Slovenské pohľady dozaista dôverne poznajú literárnokritické texty Jaroslava Vlnku. Pozitívnu skúsenosť s nimi viac rokov majú aj recipienti Bibiany, Dotykov, Romboidu a Knižnej revue. Prirodzeným vývojom teda dozrel čas, aby Vlnkove literárnokritické texty dospeli k syntéze. Mýlil by sa ale ten, kto by si myslel, že Vlnkova kniha Zastávky na znamenia je prostým súhrnom. Vlnka ponúka prostredníctvom recenzií a literárnych kritík len jednu zo svojich tvárí – známu širokej verejnosti. Tá druhá, známa len úzkej skupine literárnych vedcov, má podobu odborných štúdií a článkov, ktoré vznikli nielen počas ostatných rokov, ale aj priamo pre túto knihu. Z jej čítania nám je zrejmé, že Vlnka si zvolil texty, ku ktorým má čitateľsky blízko. Jeho metódou je pozitívna selekcia literárnej tvorby, a tak nás tieto texty chcú inšpirovať k aktu recepcie. Je preto prirodzené, že pre nás najbližšími sú práve tie časti Vlnkovej práce venované autorom, ktorých má rád sám – štúdie o tvorbe Pavla Bunčáka, Laca Novomeského, Milana Zelinku a Dušana Mitanu, kritiky poézie Petra Repku, Svetloslava Veigla, Jána Buzássyho či próz Jaroslavy Blažkovej, Petra Jaroša, Braňa Hochela a Pavla Rankova. Viaceré z postrehov Jaroslava Vlnku sa zdajú byť výstižným prienikom do spôsobov autorskej výstavby ich textov. Vlnka (si) váži slovo, a teda svoje písanie nezaťažuje „vatou“. Každú štúdiu, kritiku a recenziu ukončí v pravý čas, čím ju robí nielen odborne nasýtenou, ale aj čitateľsky stráviteľnou. Človek má chuť po prečítaní jeho najnovšej knihy siahnuť po textoch, ktoré odporúča…
