Vyhľadávanie
Rudolf SLOBODA: ZÁZNAMY
Bratislava, F. R. & G. Zostavil Otto Havrila
Kniha má dve časti: 43 rozhovorov, ktoré predstavujú 300-stranový priestor a časť Z čitateľských záznamov na 58 stranách. Rozhovor sa vždy začína na pravej strane a na ľavej je otázka rovnako krátka ako odpoveď: „Chcete byť veľký a prečo? Nechcem byť veľký, stačí mi žiť.“ „Prečo máte radi život? Neviem.“ „Ste šťastný? Áno.“ „Prečo? Neviem.“ „Čo chcete dosiahnuť v živote? Nič.“ „Črty, ktorými sa vyznačujete vy? Prchkosť, nepokoj.“ „Obľúbené črty ľudskej povahy? Odvaha.“ Atď. Celá kniha vytvára obraz o Rudolfovi Slobodovi – rozporuplnej osobnosti našej literatúry a kultúry. V odpovediach na najrôznejšie otázky, ktoré mu v rokoch 1988 – 1995 kládli novinári a literáti, je Sloboda niekedy sám so sebou v protirečení. Je to v otázke viery a náboženstva, v tvorbe („Ja sám svoje texty už takmer nemôžem čítať...“, ale inde zasa tvrdí, že len čo mu kniha vyšla, musel ju hneď a niekoľko ráz prečítať) aj v percepcii kritiky: Na jednej strane si všetky ohlasy vlepoval do denníkov, na druhej sa napr. vyjadril, že Kultúrny život nečíta (išlo o útoky na jeho román Krv a súbor poviedok Útek z rodnej obce). Práve v súvislosti s kritikou môžeme u tohto autora postrehnúť istú dávku narcizmu („Z umelých výtvorov ma najviac zaujímajú moje vytlačené knihy, ostatnú produkciu, a aj v iných umeniach, beriem ako okrasu, ornament,...“) V Slobodových výpovediach nájdeme množstvo postojov a názorov, s niektorými sa však nemožno stotožniť, napr. „Spisovná slovenčina je umelý jazyk, ktorý nemôže byť základom národnostného určenia, ako ním nemohlo byť esperanto.“ Iné vyhlásenia sú, prirodzene, Slobodovými slobodnými názormi, no ukázalo sa dôležité, aké otázky mu postavili, či sa dokázal uvoľniť alebo sa štylizoval. Pri niektorých rozhovoroch totiž reagoval prudko a vyčítavo, na vtieravú, ba priam nemúdru otázku odpovedal výsmešne, ironicky, inokedy býval v rozhovoroch príjemný, pokojný, „jeho spôsob myslenia bol priamočiary a autentický“, často sa vyjadroval s jemným humorom, s veľkou dávkou úprimnosti a priamosti najmä o svojej rodine Zásluhou otázok i príslovečnej Slobodovej úprimnosti vyznieva jeho osoba a osobnosť plasticky – bol to v svojej podstate prostý človek, ktorý vyznával prírodný a prirodzený spôsob života, bez techniky
Rozhovory s R. Slobodom majú rozličnú úroveň: niektoré sú jednoduché, plytké, hoci zaujímavé svojou otvorenosťou, iné sú odborné a niektoré majú priam bulvárny charakter. Ako spomína O. Havrila, Sloboda mal trpezlivosť s každým novinárom – „jednak si z rozhovoru odniesol viac ako novinár a jednak využil príležitosť na sebaprezentáciu“. Reagoval zoširoka, s prirodzenými odbočeniami.
V tejto knihe sa nehovorí len o literatúre. Na záložke sa uvádza, že ide o tri hlavné zdroje spisovateľovho záujmu: filozofia, náboženské myslenie a beletria. Treba však pridať aj politiku, hoci v jednom z rozhovorov tvrdí, že politiku nesleduje. R. Slobodu politika zaujímala. Hovorí napr. o svojich skúsenostiach s cenzormi a lektormi („Cenzorovi išlo predovšetkým o slovíčka. Lektorovi išlo skôr o význam diela. Lektorovanie bolo v každom prípade rafinovanejšie.“), o spisovateľských zjazdoch, o vojenčine, o fyzickom i psychickom násilí, o postupoch v politike po Novembri 1989,... Toho, kto pozná Slobodovu tvorbu, budú zaujímať jeho vyjadrenia o autobiografickosti v jeho prózach, o životných zásadách, zvykoch a návykoch, ktoré vkladal do svojich postáv. Na viacerých miestach tvrdí, že mnohé svoje texty by už napísal ináč, niečoho by sa vzdal, neuverejnil by. „Najobľúbenejší spisovateľ? Marcel Proust.“ Sloboda však knihy aj zakopával v záhrade, aj pálil, aj daroval.
Všetky plusy i mínusy rozhovorov sú vynikajúcim priestorom na vykreslenie profilu zložitej osobnosti Rudolfa Slobodu. Čitateľské záznamy sú zasa filozofickejšie, nájdeme v nich Slobodove pochybnosti, myšlienkové a názorové boje so sebou samým. A na obálke knihy autoportrét Rudolfa Slobodu z r. 1986.
Gabriela Rakúsová
