Jozef Puchala debutoval ako básnik knihou Všetko, čo chýba (Odkaz 1995). Jeho druhá zbierka sa objavila po viac ako dvadsiatich rokoch, čo je v našich pomeroch, keď sa každý usiluje čo najrýchlejšie vydať čo najviac kníh, dosť nezvyčajné, ale samo osebe to nič nehovorí o kvalite autorovej poézie.
Na zbierke Krajina Kaina už pri zbežnom listovaní vidieť, že jej tvorca neplytvá slovami, čo môže v dnešnej situácii, keď slovo stráca svoju váhu pre jeho nadmerné využívania, vyvolávať sympatiu. Na druhej strane sa mi zdá, že Puchala občas príliš dôveruje lyrickej skratke a jednoduchej slovnej hre.
Úspornosť sa prejavuje v krátkosti veršov – prevládajú medzi nimi tie, ktoré pozostávajú z jednej či dvoch lexém. Autor rozčleňuje aj syntagmy, mohli by sme hovoriť o syntagmatických presahoch. Dosahuje tým dynamiku výpovede, hoci na úkor logickej vetnej stavby, čo môže aj rušiť. „Najuvravenejšími“ básňami sú dva z hľadiska strofického usporiadania klasické sonety – Amulety a A, v ktorých je verš vzhľadom na zvolenú formu predsa len o čosi dlhší. Ostatné básne sú napísané voľným veršom, v niektorých prípadoch však jednotlivé segmenty vykazujú rytmizujúce prvky. Texty sú „ozvláštňované“ nepravidelnými či občasnými rýmami, ktorých estetický účinok sa dostaví len pri sústredenom čítaní. Mnohé z týchto rýmov sú naozaj vydarené, nápadité, umocňujúce výpoveď. Vyskytujú sa tu však aj prípady, keď je rým, naopak, skôr „príťažou“, a to buď vtedy, keď je gramatický alebo vyskakuje z rytmu, alebo vtedy, keď príliš udiera do očí (uší), že isté slovo je na konci verša len pre rým a nemá presvedčivú sémantickú súvislosť s textom – ako príklad uvediem slovo peso (označujúce cudziu menu) v básni Z tisíc a jednej moci, ktoré je tu zrejme iba preto, lebo sa rýmuje s „kde som“.
Svoju rozsahom neveľkú zbierku J. Puchala rozčlenil do troch častí. Prvá z nich, Nemorandum (názov pokladám za trocha násilný) obsahuje osem nedlhých básní (vrátane oboch spomenutých sonetov), v ktorých ide o intímnejší spôsob výpovede, čo sa prejavuje aj v štylizácii lyrického subjektu do prvej osoby singuláru, alebo v tom, že básnik subjekt oslovuje (druhá osoba singuláru). V štrnástich básňach časti Krajina Kaina je zreteľné úsilie vyjadriť isté zovšeobecňujúce poznanie, t. j. subjektívne posunúť do polohy nadosobného; prítomný je tu i spoločenský rozmer bytia. Časť Z tisíc a jednej moci tvorí najdlhšia a aj najlepšia (rovnomenná) báseň knižky, pozostávajúca zo šiestich číslovaných oddielov.
O autorových básňach sa dá povedať, že (takmer bez výnimky) vykazujú spoločnú črtu: sú kombináciou veršov, ktoré majú ráz impresie, t. j. zaznamenávajú okamžitý vnem či náladu, a veršov, ktoré zachytávajú pocity lyrického subjektu vyplývajúce z jeho momentálnej životnej situácie, resp. z dotyku s dnešnou komplikovanou, uponáhľanou dobou.
V zbierke je prítomná aj – v slovenskej poézii taká obľúbená – štylizácia do pozície bohéma a rebela, v Puchalovom prípade ju však vnímam ako účinnú, pretože buričské gesto je umiernené, lyrický subjekt sám seba nevidí ako jediného spravodlivého. Skôr vyjadruje stav svojej duše a kladie otázky, necháva veci nedopovedané. V najrebelantskejších textoch však vyjadruje rozhorčenie nad stavom spoločnosti, a to aj prostredníctvom „bohorúhačstva“, ktoré je najsilnejšie v básni Story z Tóry. Podobne polemický postoj k viere zaujíma lyrický subjekt (autor) aj v básni Z tisíc a jednej moci. Tento text je pútavou lyrickou výpoveďou o tom, čo je obsiahnuté v jej názve, teda o moci a manipulácii, ktorá je pre ňu príznačná, ako aj o jednotlivcovi, ktorý sa v priebehu dejín, ale i vlastného života, neustále ocitá v situácii zápasu s ňou, či sa stáva jej obeťou. Kvalitu básne umocňujú biblické či kultúrne alúzie, čo závisí aj od vzdelania či skúsenostného komplexu percipienta.
Krátku báseň Krajina Kaina, naopak, za rúhačskú ani mimoriadne vydarenú nepokladám. Môžeme si síce domýšľať, že tá „Pokojná / uplakaná / krajina“, ktorá, ako naznačujú ďalšie verše, nie je ideálna pre život, je (dnešné) Slovensko, ale na takúto interpretáciu a závažnejšiu spoločenskú kritickú výpoveď tu akosi chýbajú konkrétnejšie súvislosti. Rovnako sú nejasné významové súvislosti s biblickým Kainom, ktorý sa prv, než sa stal bratovrahom, odmietal podriadiť božej vôli. Obávam sa, že báseň sa volá Krajina Kaina práve iba pre hru dvoch slov. A to sme už vlastne pri slabine básní. Je ňou nadmerné vyhľadávanie či využívanie slovných hier. Nápad obsiahnutý v názve Rytier bez básne a Hany nie je objavný a meno Hana sa v texte objavuje iba preto, aby mohol byť názov taký, aký je. Podobne neoriginálne sú slovné hry v nadpisoch básní Ç’est la vie(m) a O 106. Spomenutý sonet A sa takto volá iba preto, lebo každý jeho verš sa začína spojkou a, teda ide o „absolútnu“ anaforu. Meno básnika Kostru sa v básni Len tak objavuje zrejme tiež len z dôvodu, že sa dá zrýmovať so „zo strún“. Našlo by sa ešte niekoľko ďalších takýchto lacných efektov. Toto sú záležitosti, na ktoré by mal autora upozorniť redaktor knihy, keby, pravda, dajakého mala.
V lyrike J. Puchalu akosi všetko plynie hravo a ľahko, a to aj pri vážnych témach. Mne v nej ako – dovolím si o sebe neskromne tvrdiť – skúsenému čitateľovi poézie trocha chýba náročnejšie vystavaná metafora, ktorá ponúka komplikovanejšiu estetickú šifru. Tým nechcem povedať, že by ma vôbec nezaujala, že nemá svoje kvality, že jej autor píše zle, alebo že si nemôže nájsť čitateľov.
Igor Hochel
