Knihu Zelené pahorky africké (Ikar 2014, preklad Marián Gazdík) napísal Ernest Hemingway (1899 – 1961) v čase, keď už bol v americkej literatúre etablovaným autorom. Hľadal nové možnosti v zobrazovaní skutočnosti a iný pohľad na pravdu a lásku. Aj preto v predslove uvádza: „Autor sa pokúsil napísať absolútne pravdivú knihu, aby zistil, či podoba krajiny ľudského konania v priebehu jedného mesiaca, ak sa podá pravdivo, môže súťažiť s dielom fantázie.“
Sprvoti Zelené pahorky africké uverejňoval v roku 1935 na pokračovanie časopis Scribner‘s Magazine a v tom istom roku vyšla aj knižná podoba. Predstavuje zápisky z vyše mesačnej loveckej výpravy v severnej Afrike, na ktorej spisovateľa sprevádzali manželka, priateľ a sprievodca. Totožnosť postáv je možné odhaliť z autobiografických zdrojov, nie zo samotnej knihy. Kompozične je dielo rozdelené do troch častí, smeruje k vyvrcholeniu, ktorým je úspešný lov na jednu z najväčších a najznámejších afrických antilop – kudu.
Záznam z loveckého ťaženia je zbavený dejových zvratov, dominujú v ňom vecné, realistické opisy afrického prostredia, stanovania v táboroch a lovu. Autentické Hemingwayove emócie sú spojené najmä so samotným číhaním a prenikavou, neuhasínajúcou túžbou uloviť čo najlepšie stavaného samca jediným dokonalým výstrelom. Opisné pasáže sa striedajú s dialogickými. V dialógoch, odohrávajúcich sa najmä počas táborenia, sa Hemingway venuje otázkam literatúry, jej smerovania a úlohe autora v nej, pričom za najdôležitejšie považuje ostať pri písaní samým sebou. Dialogické časti text spestrujú, k čomu prispieva aj jazyková diferenciácia jednotlivých postáv.
Hemingway okrem osobných vzťahov k jednotlivým účastníkom výpravy vykresľuje aj domorodých Masajov. Nefalšovane obdivuje ich krásu a čistú radosť zo života, zároveň však z jeho strany cítiť akúsi nadutosť až povýšenosť. Na seba sa pozerá so značnou dávkou irónie, neprikrášľuje sa, dokáže vypovedať o svojom hneve, závisti a posadnutosti uloviť zviera v súlade s pravidlami lovu.
Zelené pahorky africké napriek svojmu dokumentárnemu charakteru nestrácajú nič z umeleckosti. Knihe možno vyčítať slabú dynamiku a málo napätia, vyzdvihnúť však treba Heming wayovu schopnosť pôsobivo literárne spracovať pravdivú skutočnosť.
V edícii vydavateľstva Ikar Odeon, ktorá čitateľom sprostredkúva klasické diela svetovej literatúry, nedávno vyšla aj ďalšia kniha Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu (preklad Alfonz Bednár) tematicky čerpajúca z čias španielskej občianskej vojny. Do Španielska, konkrétne do prostredia býčích zápasov, čitateľov zavedie aj spisovateľovo dielo Smrť popoludní, ktorá počas leta vyjde po prvýkrát v slovenskom preklade Mariána Gazdíka.