Recenzia
22.04.2008

Zeleneč pri Trnave - Anton Adamkovič - Knihy, čo otvárajú mestské brány

Knihy, čo otvárajú mestské brány

Knihy, čo otvárajú mestské brány

V posledných rokoch sa badateľne rozšírilo vydávanie monografií o našich mestách, mestečkách či regiónoch. Na jednej strane je to potešiteľné, veď aj to je istá forma prispievajúca k regionálnemu rozvoju. Na druhej strane vďaka počítačovým grafickým programom sa zjednodušil celý proces prípravy knihy a mnohí autori sa spoliehajú, že sám počítač dá ich prácne nazberaným či vzácnym získaným materiálom knižnú podobu. Miestne zastupiteľstvá ocenia každú podobnú iniciatívu, a tak neraz nehľadia na kvalitu výsledku, alebo nedostatočný odstup od problematiky im ani neumožňuje vidieť nedostatky. Často potom ani štedrosť sponzora neprekryje číry autorský alebo typografický amaterizmus. Podobnému sklamaniu sa vyhli predstavitelia tých miest či obcí, ktorí oslovili na spracovanie regionálnej monografie profesionálneho historika alebo skúseného autora. Dnes sme sa dali pozvať na návštevu dvoch slovenských miest a jednej obce prostredníctvom monografií, kde okrem entuziazmu autorov, žičlivosti domáceho prostredia nechýba ani profesionálny typografický a knihársky prístup. Treba len veriť, že pre všetkých záujemcov, ktorí do týchto miest zavítajú, sú monografie aj dostupné.  

Anton Adamkovič

Zeleneč pri Trnave

Trnava, Vydavateľstvo KON-PRESS 2006

Keďže autorom tejto monografie je miestny kňaz, Mons. ThMgr. Anton Adamkovič, a navyše publikácia vyšla pri príležitosti 200. výročia osamostatnenia farnosti Zeleneč, podstatnú časť najobsiahlejšej 4. kapitoly (Kultúra) zaberá história farnosti a jej osobnosti. Po krátkom historickom exkurze do farnosti Hrnčiarovce od prvej polovice 14. storočia až po osamostatnenie farnosti Zeleneč 23. septembra 1807 autor pútavo približuje čitateľovi, s akými ťažkosťami sa stavala budova fary. Dokonca táto situácia: ,,Bývanie kňaza, skoro najhoršia stavba v dedine, plná nepovolaných zvieratiek. Kostol malý a čierny ako komín zvonku i znútra...“ odradila viacerých kňazov roku 1949, aby nastúpili na farnosť v Zelenči. Ešte v polovici októbra tohto roka rímskokatolícky cirkevný výbor rozhodol, že dajú postaviť novú budovu fary, aby sa peniaze vyzberané na stavbu kostola neznehodnotili pri mene peňazí. Až nevyhnutnosť rozšírenia cesty, ktorá mala viesť práve tadiaľ, kde stál starý kostol, paradoxne umožnila v nepriaznivých 50. rokoch začať aj výstavbu nového kostola. Autor, ktorý je podľa priloženej bibliografie skúsený monografista, ale aj básnik, využil svoj talent zaujať slovom, a tak upútajú aj portréty kňazov pôsobiacich v Zelenči či kňazov a rehoľných sestier pochádzajúcich odtiaľto. Treba oceniť nielen prehľadnosť a vecnosť portrétov, ale najmä kompletné zmapovanie všetkých týchto regionálnych cirkevných osobností, k väčšine je priložená aj fotografia.  

Punc odbornosti a všeobecnej poznávacej hodnoty dávajú monografii prvé tri kapitoly (Všeobecné údaje, Prírodné pomery a Dejiny), ako aj zoznam použitej literatúry uvedený za každou staťou. Autor vyčerpávajúco zoznamuje čitateľa s pôvodom názvu obce, ako aj s jeho prírodnými podmienkami. V kapitole Dejiny zasadzuje históriu obce do širšieho historického kontextu nielen na území Slovenska, ale v rámci celoeurópskeho vývinu. Vďaka autorovmu štýlu, ktorým čitateľa vtiahne do deja, je Zeleneč vykreslený v prelomových historických obdobiach ako obec, ktorú dejiny neobišli, ale, naopak, zasiahli ju so všetkými dôsledkami. Kronikárskym štýlom nás autor zoznamuje s pôsobením školy v Zelenči. Medzi mnohými zaujímavými údajmi je aj tento z roku 1929: ,,Pre nedostatok kuriva boli vo februári zimné prázdniny. V novembri za odmenu odcestovali do Ameriky dvaja pilní žiaci Ján a Gusto Mrva.“ Bez pátosu, vecne je zaznamenaná aj činnosť slávneho divadelného súboru Z-divadla, ktorému vďaka režijnému vedeniu zelenečského rodáka Jozefa Bednárika tlieskali diváci nielen v Európe, ale aj v Japonsku. Miestnu hudobnú kultúru dopĺňajú okrem zhrňujúcich textov o činnosti dychovky, cigánskej kapely, spevokolu, vokálnej skupiny Novum či folklórnej speváckej skupiny aj zelenečské piesne s notovým záznamom. Rovnako vzácnou súčasťou tejto kapitoly je okrem činnosti spolkov aj podrobný opis kroja doplnený fotografiami, ako aj zvykoslovie počas celého roka. Aj v kapitolách Zdravotníctvo a Šport nám autor predstavuje osobnosti, ktoré dosiahnutými úspechmi, najmä v športe, ďaleko prerástli chotár obce a prispeli k šíreniu jej dobrého mena. Mnohí, ktorým záleží na uchovávaní tradícií, iste ocenia aj Dodatok – Slovenské veselie čili svadobné obyčaje. Je to vlastne scenár svadobného obradu – reči starejších, družbov, nahováračov, družíc, ktoré zozbieral a vydal roku 1911 Augustín Paulovič.

–báb–