Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2012
Preklad Ján Štrasser
Ľudmila Ulická patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasnej ruskej prózy a vďaka vynikajúcim prekladom sa jej tvorba od 90. rokov minulého storočia dostáva aj k nám. Ak jej texty posudzujeme z hľadiska kontinuity písania, zisťujeme, že jej autorský pohľad na realitu sa v poslednom období celkom zreteľne rozširuje a sceľuje. Ak na jeho začiatku boli miniatúry ľudských osudov, v ktorých bola reč slov nahrádzaná vizualitou obrazov, jej posledné dve knihy sú dôkazom premyslenej, priam až systematickej koncepcie, ktorá obrazy sveta navrstvuje, vytvára z nich pevnú sieť navzájom spojených príbehov, ktoré však majú zväčša jedného spoločného menovateľa. Aj román Zelený stan môže pri prvom čítaní zvádzať k hľadaniu ústredného motívu, ktorý by nám pomohol orientovať sa v jeho spletitej štruktúre. Autorka však obozretne verí v schopnosti svojich čitateľov a cestu za posolstvom príbehu im nijako neuľahčuje. Skrytá hierarchia ústredných motívov je zložitá, odkrýva sa postupne a (čo je asi najdôležitejšie) len pri pozornom, sústredenom čítaní. Zelený stan je najmä príbehom silného a úprimného priateľstva, ktoré dokáže prekonať takmer všetko – absurdnosť doby, starostlivo dohliadajúcej na svoje obete, najmä však strach z nového života, vedený poznaním, že nemožno odísť bez hanby a čestne, ak odchod spôsobuje bolesť tým, čo ostávajú. So životom aj s časom zápasia hneď tri postavy. Iľja, Saňa a Micha sú priatelia zo školských čias. Dospelosť pred nich postaví zásadnú dilemu – ako žiť a prežiť v režime, z ktorého dávno vyprchalo vedomie slobody a zostal iba zvieravý pocit úzkosti, sprevádzaný túžbou uniknúť. Symbolom neslobody sa pre nich stáva krajina, do ktorej sa narodili – poststalinistické Rusko, v útrpnom medzičase 60. až 80. rokov 20. storočia. Motív domova ako zabudnutej, možno skôr zakliatej krajiny, ktorá sa nedokáže vyrovnať s hriechmi minulosti, autorka spracováva veľmi realisticky, a možno práve preto v ňom navzdory smútku a clivote nachádzame aj veľa láskavého humoru. Zdá sa, akoby všetky príkoria totality boli nielen príznakom politického systému, ale aj nacionálnou a etnickou črtou ruského prostredia. Len tak si možno vysvetliť, že napriek kulminujúcej atmosfére strachu hlavní protagonisti bojujú o svoju slobodu s naivnou odvahou a presvedčením, hoci tušia, že tým v dobrej viere ubližujú sebe a svojim najbližším a postupom času sa ich ilúzie o „skutočnejšom“ svete trieštia o nemilosrdnú realitu. Ulickej román je aj svedectvom lások, šťastných a naplnených, aj tých nevypočutých. Nájdeme v ňom najmä viacero výrazných ženských postáv, každá z nich dôstojne nesie svoje bremeno a čaká na čas „svojho“ príbehu. Nie je podstatné, či ide o manželky, milenky alebo „iba“ tiché platonické lásky, mužským postavám v každom ohľade sekundujú viac než dobre. Hodnotovým východiskom Ulickej sveta sa napokon stáva človek, ambivalentne spájajúci vo svojom vnútri dobré aj zlé vlastnosti. Román je tak aj dômyselnou psychologickou tieňohrou, obrazom vnútorného rozporu, ktorý takmer neustále stavia pred človeka znepokojujúce výzvy: Má zmysel odporovať krutosti za cenu ohrozenia života? Má vzťah dvoch ľudí budúcnosť, ak v ňom cit vystriedal čoraz pálčivejší chlad? Je bezstarostnosť detstva univerzálnou odpoveďou na omyly dospelosti? Podobných otázok si postavy kladú neúrekom a nech už na ne odpovedajú akokoľvek, autorka im ponecháva ich vlastné rozhodnutia a nestavia sa do pozície sudcu, ktorý by chcel čitateľa inštruovať. Rovnako ako jej hrdinovia vie, že životné príbehy majú len jedného autora.
