Zem tajných obojživelníkov - Richard Kitta - Pretvárať dušu obrazmi sveta

Pretvárať dušu obrazmi sveta

Pretvárať dušu obrazmi sveta

Richard Kitta: Zem tajných obojživelníkov

Košice, Vienala 2004

  Richard Kitta žije potichu. V nebi aj na zemi. Súčasne. Je ľudský obojživelník, napokon ako všetci. Len o tom nevieme. A Kitta nám o tom veľmi nenásilne a poeticky rozpráva. Dozvedáme sa, že na začiatku bol vykradnutý vzdušný priestor. Ale aj to, že on ho pre nás vyplnil nekonečnou lúkou, plnou vymyslených súhvezdí. A tie sú tu pre každého, kto má chuť vzdať sa svojho každodenného sveta a ponoriť sa do sveta, v ktorom vládnu krátke etudy Kittových plachých, ale zato presných myšlienok.

  V podtitule knihy sa dozvieme, že sú to básne v p(r)óze. Kitta tak možno chtiac-nechtiac pre seba vyriešil jednu z podstatných otázok teórie literatúry. Možno báseň rozvrhnúť do riadkov bez toho, aby sme mali pocit, že čítame prózu? Kde začínajú hranice lyriky pri čisto prozaickej forme? Môže takáto cizelácia jedinej myšlienky alebo idey do podobnej štruktúry naznačovať, že obsahový reliéf textu neovplyvňuje ten formálny? Kitta dokazuje, že áno. A ja som mal pocit, že ak by svoje slová rozvrhol do „klasických“ veršov, čosi by sa stratilo; čosi by chýbalo – póza. To je druhá vrstva jeho textov, ktorú postupne odbaľujeme. Ale napodiv neskĺzava do klišéovitých vyjadrení autorského subjektu. Jednoducho je prítomná, a to jej stačí.

  Neznamená to však, že autor nevkladá do svojich krátkych zápiskov príbehy. To áno, ale vždy iba zachytáva moment, snaží sa odfotografovať chvíle a negatívy si ukladá vo svojej hlave. Sám priznáva, že ich je tam už celá zbierka. Neponúka tak hotové pravdy, je na každom z nás, aby sme si zobrali práve to, čo potrebujeme. Kitta vytvoril knižku plnú nálad a impresií, ktorú môžeme otvoriť na hociktorej strane a začítať sa. Je pravdou, že texty sú potom vkladané do imanencie, ale faktom zostalo, že autor ich píše z potreby, dalo by sa povedať až z akejsi obsesie, v jej pozitívnom nadhľade. Emocionalita, jednoduché sny, za ktoré sa platí zajtrajšou realitou, bláznovstvá, alúzie a synestézie. To všetko a ešte aj oveľa viac – pekné hry zo slovami (Dážď? Nik; Na veky vekov kameň; V duši má zlé dusenie a. i.), humor, smútok a dokonca aj súkromný koniec sveta.

  Dúfam, že Kitta nemyslel na ten svoj – básnický, inak by jeho čitatelia prišli nabudúce o originálne videnie a zachytenie svetov obojživelníkov. Napriek tomu, že kniha si pravdepodobne nenárokuje na privysoké literárne ambície, vo svojej podobe, akú chcela mať, je zvládnutá virtuózne, aj keď je len miniatúrou.

Radoslav Tomáš