Vyhľadávanie
Próza Muž vychádza ako debut pseudonymnej Ester Weissovej-Fekete; poznámka za textom uvádza: „Pravá identita autora alebo autorky ostáva nateraz skrytá. Také bolo želanie. Mnohých by asi prekvapilo, kto sa pod tým menom schováva. Možno raz...“ Problém identity pôvodcu prózy je tu v istom zmysle pakľúčom k jej čítaniu, a to z hľadiska otázok, ktoré si text – a čítajúci – kladie. Autor či autorka, žena či muž, Ester či Ahasver, skryté či odhalené, niekto alebo nikto (alebo viacerí?), biela alebo čierna, realita alebo mystifikácia, želanie alebo realita. Čierno-biele alebo šalamúnsky šedé?
Autor(ka) sa schováva, rozprávačka rozpráva. Čitatelia čítajú. Rozprávačka je ženského rodu, vieme to už od prvej vety: „Som na mužov prísna.“ (s. 9) Potom sú tu tituly kapitol, tie sú rodu mužského, čísla zväčša množného (ide sa kategorizovať, zovšeobecňovať, definovať): I. Definujte mi muža, II. Deduškovia, III. Farárkovia, IV. Buberovia, V. Spravodliví, VI. Herci a tak ďalej. Pohlavne-rodovo sú teda figúrky na svojich miestach čierno-bielej šachovnice a partia sa môže začať. Predvídateľná či nepredvídateľná? Rutina či prekvapenie (pre mnohých)? Východiskové postavenie predsa nie je férovo symetrické, rozprávačka (kráľovná) si ide po kráľa, ktorý sa krčí kdesi v rohu. Alebo nie? Na predposlednej strane sa píše: „Ale možno je to všetko inak. Ako vždy všetko.“ (s. 196) Veci teda môžu byť tak, ale vždy aj inak. Ale nie hocijak – knižka má predsa začiatok a koniec, strana aj šachovnica sú jasne ohraničené, slová a figúrky sú nejako usporiadané.
V próze sa rozpráva bilancujúco, reč je o minulosti. Tá je plná mužov, dokonca aj žien. Rozpráva žena, rozpráva o svojom živote, o sebe a iných, o známych a príbuzných. Je v tom viac, než len minulosť jednej ženy (fiktívnej či skutočnej?), pod nohy sa pletie aj pamäť rodu a pamäť regiónu (juh, Žitný ostrov, Uhorsko). Ale hlavne tá žena (prísna) a hlavne tí muži (obeť prísneho písania) – otec, ujo, manžel, dedko, milenec, kamarát, jeden je bruškatý, druhý je farárko, ďalší je mizantrop či samovrah.
Prísne písanie je spravidla také, ktoré objekt/obeť písania ironizuje, vpisuje ho/ju do rohu, kde sa ten/tá (obeť) ponížene krčí (kráľ je nahý). Kráľ si to buď zaslúži, alebo si to nezaslúži – je to asi jedno, rozprávačka tu iba slúži, je nástrojom reči, literatúry. Príbehu – alebo nie? Na strane 191, na konci príbehu, sa píše: „Je strašne, strašne, strašne ťažké písať príbehy, Mami, písať ich žitím, písať svoj vlastný príbeh a príbehy tých, čo s nami nerozlučne a neodvolateľne súvisia...“ Tak teda žiť či písať? Ja či tí druhí, ktorých príbehy so mnou nerozlučne súvisia.
Neodvolateľnosť súvislosti, to je akoby konečný zvyšok či rezíduum delenia, analyzovania, ku ktorému sa prísne písanie dopísalo. Píšem o sebe, píšem tých o druhých, píšem o tých druhých (prísne, ironicky) a píšem o sebe (tak trochu prísne a ironicky).
Kniha sa dopísala k tomu, že tí druhí vo mne zanechajú akýsi zvyšok, ktorý súvisí – a tento výsledok vôbec nie je zanedbateľný, je to akési múdre, múdre ako Ester, ktorá presvedčila kráľa Ahasvera, aby nenechal povraždiť jej súkmeňovcov. Múdrosť sa k bilancovaniu predsa hodí, ako aj strieborné vlasy a vráskavé ústa. Pseudonym ústami pani profesorky (fiktívny adresát rozprávania) hovorí: „Človek sám osebe predsa nie je nijaký, je nedefinovateľný. Nejakí sme len vo vzťahu s iným človekom.“ (s. 195)
Muž – žena, žena – muž, ale nenechajme sa oklamať klamlivou symetriou tejto múdrosti. Vieme predsa – možno je to všetko inak. Aspoň trochu. Knižka sa predsa volá Muž, aká teda symetria, písmenká a slová sú radené lineárne po sebe, jedno vždy ide skôr a ďalšie ide neskôr. Jedno slovo sa vypovie a druhé sa nevypovie. Rozprávaním svojho príbehu rozprávame aj príbehy iných, ale. Ale. Nie je príbeh ako príbeh, jeden sa píše ťažšie, iný ľahšie. Je tu makropríbeh a potom je tu mikropríbeh – aha, krčí sa v rohu. Je tu rozprávačka a tá je kráľovnou príbehu – her-story, nie history.
Tak teda ako? Keď sa pôvodca skrýva za masku, nemusí sa príliš starať o to, že niekoho nazlostí, že ublíži. Výsledok, zvyšok, rezíduum – monológ pre ženský hlas. K slovu sa dostanú aj tí druhí, ale nejde o slovo ako také, ide o to, čo rétorika nazýva slovkom prozopopeja – hovorím akoby rečou toho druhého, zrkadlím toho druhého, lenže môj obraz toho druhého je nutne akýsi pokrivený, trápny.
Rozprávačka toho druhého ironicky, deminutívne dominuje (Farárkovia, Deduškovia, Bruškatí), rozprávačka rozpráva, ten druhý úboho, nezrozumiteľne bľaboce. Rozprávačka sa kráľovsky rozpína, ten druhý – krčí sa v rohu. Možno si to ten druhý zaslúži a možno nie. A aj keby si to nezaslúžil, vôbec nie je jasné, či si za to rozprávačka (a pseudonym) zaslúži kritiku. Rozprávačka kráľovná kraľuje vo svojom príbehu, no napokon aj ona sama len slúži, aj nad rozprávačkou, aj nad pseudonymom sa klenie čosi železné, čosi ako zákon, ktorý diktuje slovko po slovku a ktorý nemusí byť vôbec férový, spravodlivý, symetrický. Buď reč toho druhého vyšachuje teba, alebo tvoja reč vyšachuje toho druhého, pero je napokon mocnejšie ako meč.
Toľko teda k férovosti, lenže čo knižka? Tá z čiernych písmeniek a čiernych slov na bielom papieri? Z kapitol v mužskom rode? S čierno-bielou obálkou, na ktorej je dielo Svätopluka Mikytu? (Líce: stojaci muž s graficky odstráneným torzom, iba svetlé nohavice, tmavé topánky, nohy prekrížené, za ním stena so štukatúrou; rub: identická postava, bez prekríženia nôh. Zrkadlové prekríženie – pokrkvaný, zdeformovaný chiazmus toho druhého.)
Knižka je tým, čím je, no mohla by byť aj čímsi iným, ako vždy. Môžbyť nazlostí alebo dokonca ublíži. Iní si z tohto rozprávania vezmú čosi iné. Keď nič iné, tak aspoň tú múdrosť, keď nie dialogickú komplexnosť a mnohoúrovňovosť, tak aspoň ten príbeh, ktorý sa písal ťažko, no napísal sa kompetentne, akosi suverénne, kráľovsky, panujúco (panovačne?). Mohol sa napísať inak, no napísal sa takto.
Ester Weissová-Fekete: Muž
Bratislava: Artforum, 2022
