Vyhľadávanie
Kollár nešokuje, znepokojuje
Jozef Kollár: Žena v koberci
Bratislava, Vydavateľstvo SOFA 2004
Za svoj poviedkový debut Nedorozumenie získal Jozef Kollár v roku 1994 cenu Ivana Kraska. Odvtedy tento prozaik a publicista stihol popri pravidelnom písaní reportáží do denníka vydávať približne jednu knihu ročne. Žánrovo pokrývajú širokú škálu od hudobnej publicistiky, cez reportáže či rozprávky, až po poviedky. Do svojej najnovšej zbierky Žena v koberci sústredil pätnásť poviedok a my máme možnosť porovnať, kam ho desať kníh a desať rokov, ktoré stoja medzi debutom a aktuálnou novinkou posunuli.
Poviedky z Nedorozumenia, ako to naznačoval už názov, hovorili najmä o nemožnosti komunikácie a pochopenia medzi ľuďmi. Tento motív, či skôr autorská filozofia, sa tiahne aj súčasnou zbierkou. Podstatný posun nájdeme skôr vo vyjadrovacích prostriedkoch. Zatiaľ čo v debute Kollár hojne využíval svojské surrealistické a fantastické obrazy, dnes drží svoju imagináciu na uzde. Jeho rozprávanie je civilnejšie a priamočiarejšie, viac sa sústreďuje na pocity a myšlienky postáv. Dej sa spravidla točí okolo konkrétnej situácie v živote konkrétnych ľudí. Situácia sa často ukáže ako zlomová a ľudia ako zlomení.
Kollár je vo svojich prózach odborníkom predovšetkým na manželské krízy. Aj titulná poviedka Žena v koberci opisuje jednu z nich. K štvrťstoročiu sobáša dostali manželia od svojich detí jednodňový pobyt v malom hoteli. Plánovaná idyla sa však zmení na tragédiu. Manželku odmietajúcu súlož jej muž uspí liekmi, aby sa na nej mohol ukojiť aspoň v spánku. Manžel sa však zľakne budúceho ženinho hnevu a chce ju zabiť kladivom. Vtedy zistí, že žena je už otrávená. Zabalí ju do koberca, aby ju vyniesol, no v tej chvíli sa žena preberie. Už z tohto krátkeho opisu je zrejmé, že Kollár dokáže prejsť od tragédie k fraške. Ale vždy sa vráti späť, takže poviedky vyznievajú znepokojujúco, nastavujú nám zrkadlo, v ktorom svoje pokrivené vzťahy a city vidíme. Tragické neporozumenie v manželských vzťahoch vyvolá náš úškrn aj v poviedkach Skratka, Nevinný, Siráno či Zabudli sme na niečo?
Aj v prípade, že sa autor nechá inšpirovať súčasným globálnym politickým dianím, podstatný zostáva pre neho vždy jednotlivec so svojou osobnou drámou prameniacou v neporozumení iným a zo strany iných. Tak je to v poviedke Mŕtvi údery nevracajú. Hlavná hrdinka si nie je celkom istá, či milostné SMS správy od ženy v lietadle sú určené jej manželovi alebo jeho kolegovi. V situácii, keď sa lietadla zmocnia teroristi, manželka odpíše neznámej žene milostnou esemeskou, viac už pre ňu - no ani proti nej - urobiť nemôže. Nedorozumenie, dokonca až dvojnásobné dominuje aj v (azda najlepšej) poviedka Hra, ktorá bola inšpirovaná podobnou udalosťou - nedávnym teroristickým útokom na divadlo v Moskve. Muž sedí na predstavení a rozmýšľa, prečo jeho priateľka neprišla. Nevníma dianie na javisku, pretože sa snaží pochopiť svoj vzťah k neprítomnej žene. Len občas a mimochodom registruje novátorské poňatie hry, v ktorej vystupujú aj maskovaní herci so zbraňami. V určitom momente muž zrazu porozumie svojmu vzťahu - žena neprišla kvôli jeho sebectvu. Chce vzťah okamžite napraviť, a tak náhlivo opúšťa svoje miesto v hľadisku. Neporozumel však dianiu okolo seba, predstavenie sa skončilo, divadlo obsadili teroristi.
Tajomná atmosféra tejto poviedky pripomína Kollárovu záľubu v magickom realizme, ktorá voľakedy dávno dominovala v debute. S týmto literárnym smerom sa však autor pohrávať nikdy neprestal a objavuje sa aj v niekoľkých obzvlášť vydarených poviedkach najnovšej zbierky, ako sú Havária, Zastav sa u tety, Železné pyramídy či Smútok za matkou.
Poviedky zatiaľ poslednej Kollárovej knihy Žena v koberci, potvrdzujú jeho štatút rozprávača príbehov, ktoré vychádzajú z každodennosti, no prekračujú ju svojou nástojčivosťou. Neposkytujú návody na život, ale kladú znepokojujúce otázky o jeho zmysle. A to je v literatúre vždy dôležitejšie.
Pavol Rankov
