Recenzia
Jana Túry Kopčová
30.06.2011

Žena v pôvodnom znení - Biba Bohinská - 3 ± 2

3 ± 2

Bratislava, Tatran 2010

Mám rada debutantov. Sú často, i keď nie vždy, nepopísaným papierom, ktorý sa zapĺňa mojimi čitateľskými dojmami. Práve na základe nich sa rozhodnem, či sa stanem autorovým fanúšikom alebo naopak. Absolventka filmovej scenáristiky a dramaturgie na VŠMU Biba Bohinská sa paradoxne pohybuje na pomedzí týchto mojich dvoch pomyselných čitateľských kategórií.

Knihu Žena v pôvodnom znení tvorí päť poviedok s jasným rodovým zameraním: Ženské mláďa, Ženské priateľstvo, Ženská nevera, Ženská tragédia a Ženská zlodejka. Prvá poviedka rozpráva o mladej začínajúcej modelke Jolane, ktorej cesta za vysnívanou kariérou je plná výmoľov. Bohinská sa tu veľmi presvedčivo vžila do zmýšľania mladého dievčaťa, na jednej strane trucovitého a drzého, no na druhej strane vyplašeného z nástrah sveta modelingu. No túžba stať sa samostatnou a „dospelou“ ju núti pokračovať v splnení si svojho sna. V druhej poviedke rozohrá osudy troch odlišných priateliek, ktorých cesty sa po dlhých rokoch rozchádzajú a ani jedna z nich netuší, či sa ešte niekedy spoja. V Ženskej nevere sa zdanlivo jednoduchý príbeh prelína so snom. V ňom hlavná hrdinka prežíva nesplnené túžby. Nevera, žiarlivosť, láska vyústia do tušenej tragédie...

Prvé tri poviedky sú vierohodné i čitateľsky pútavé, lebo dominujú zaujímavé témy a uveriteľné dialógy. Spája ich samota modifikovaná v rôznych podobách, respektíve obava z nej. Tá obklopuje všetkých hrdinov bez rozdielu veku či pohlavia. Otvorený záver jednotlivých príbehov nabáda čitateľa vytvoriť si možné pokračovania jednotlivých osudov.

Pri posledných dvoch sa akoby autorka náhle rozhodla spojiť postavy príbehov a kde-tu sa v nich objavuje Jolana z poviedky Ženské mláďa alebo Oskar zo Ženskej nevery. K tomu personifikované postavy Hlboké Ticho a Plesnivá Aura, ktoré vstupujú do deja a vedú dialóg s hlavnými hrdinkami. Škoda, že sa Bohinská tak diametrálne odklonila od svojho zámeru (pokiaľ ho mala) napísať knihu poviedok plnú žien, dievčat, kamarátok, manželiek. Zdá sa, že jej snaha o invenčnosť nevyšla. Rozpačitý – to je hádam najvýstižnejší prívlastok k autorkinej prvotine. Očividne ani štyria známi herci (E. Vašáryová, H. Krajčiová, R. Stanke a Z. Mauréry), ktorí sa na zadnej strane knihy vyjadrili k Žene v pôvodnom znení, netušili, ako celú knihu poňať, a tak ich konštatovania vyznievajú len veľmi všeobecne. Treba dúfať, že autorka zostane pri modeli svojich prvých poviedok a druhá kniha bude ucelenejšia a vybrúsenejšia.