Recenzia
Mara Stanková
12.02.2015

Žena z cigaretového papiera - Anna Kiliánová

KK Bagala 2014

Farár si kýchol, hrobár sa pošmykol a pustil lano. Truhla sa posledný meter zosypala a zostala ležať naboku, ako veľryba vyvrhnutá na súši. Na chrbte mi praskol šev a odpadla gombička. Podobné, ba ešte aj nepríjemnejšie a absurdnejšie situácie zažívajú protagonistky a protagonisti Kiliánovej próz takmer na každom kroku. Útla debutová zbierka deviatich poviedok prichádza s autorským odstupom, ktorý sa snaží väčšina spisovateľov len predstierať. Je to jedna z autorkiných stratégií – zhadzovať, ponižovať svoje postavy tak, aby ich ozajstné problémy zanikli v trápnych a nepríjemných situáciách.

Kiliánová vo svojich textoch vytvára ozajstných antihrdinov, ľudí, ktorí majú rôzne defekty, a svojou odlišnosťou budia pozornosť na každom kroku. Jej antihrdinovia sa potrebujú vyrovnať s negatívnymi životnými udalosťami, najčastejšie smrťou blízkych, nezhodami v rodinných vzťahoch či vlastnou nezaraditeľnosťou do každodenného života: napríklad Tučná Klára trpí vo vzťahu k matke a sestre, smúti za mŕtvym otcom, nemôže si nájsť normálny vzťah a ešte sa aj musí starať o starého psa. Kiliánová robí zo svojich outsiderov vzory, s ktorými sa čitateľ môže stotožniť.

Aj zdanlivo nereálne motívy v sebe obsahujú reakciu na skutočnosť, najviac azda motív cirkusových kankánových tanečníc, ktoré konajú ako jedna: „Posledná kankánová tanečnica niekam zdúchla. Direktor sa tešil, že ostatné konečne prestanú hlúpo krívať. Stalo sa niečo iné. Celkom sa pomiatli. Hladili si ruky a tváre a prekvapene si obzerali nohy, akoby niečo hľadali. Potom si posadali do rohu miestnosti, jedna cez druhú a zostali tam celkom nehybné, ako päť pokazených porcelánových bábik.“ Hoci sú tanečnice len vedľajší motív v poviedke Želatína, pútajú na seba väčšiu pozornosť, ako malá protagonistka.

Vo väčšine poviedok sa variuje podobný tematický základ (problémy s rodičmi, vzťahmi, výzorom, výnimočnosťou...), no aj tak sú všetky jedinečné a plné nečakaných obrazov. Z tohto rámca sa však vymyká poviedka Medvede, ktorá približuje život mladého lekára. Ten sa už od malička hrával takú hlúpu detskú hru, v ktorej pitval plyšového medveďa. Fakt, že plyšových medveďov pitval aj na skúške, a neskôr aj ako vojenský lekár, pôsobí znepokojujúco. A koniec príbehu je ukážkovým príkladom, ako vypointovať absurdnú poviedku.

Optika dieťaťa, resp. dospievajúceho, je ďalší obohacujúci rozmer Kiliánovej próz. Využíva ju na to, aby absurdné obrazy „znormálnila“. Aspoň na krátku chvíľu, kým jej detskí protagonisti nevyrastú a svojich absurdností sa aj tak nezbavia(?).

Nechcem Kiliánovej textom prisudzovať viac, ako si zaslúžia, no pri ich čítaní sa mi v mysli vynárali brilantné krátke texty Woodyho Allena. Dúfajme, že autorka zo svojej originality nič nestratí...