Vyhľadávanie
Blízke a vzdialené svety súčasných poetiek
Lucia Pavlíková: Žena z konzervy
Prešov, Polygrafprint 2005
„Hašterivá, zlá, hlúpa“ je žena z konzervy Lucie Pavlíkovej. Má „ťažký dotyk“ a ráta „nové odpúšťania a pravdaže staré sny“. Vo „veľkých tabakových očiach“ vie čítať nedospané rána, vyprchanú kávu a modré pondelky. A na jej cestách ju vždy počká iba Kerouac.
Čítať túto ženu z konzervy znamená nakúkať do jej pocitov. Sú jemné, citlivé a plné krehkého ženstva, ktoré potrebuje cítiť lásku (bež mi oproti / túžim pochytať tú lásku / do štyroch rúk). Pavlíková sa nemusí na nikoho hrať, vyrovnáva sa so vzťahmi okolo seba, vyberá detaily, všíma si to najobyčajnejšie a potom píše. Jej básne sú zrazu mozaikou kratučkých príbehov a situácií, ktoré nám pootvárajú vrchnák aj do nášho vlastného vnútra, do našej skrytej konzervy.
Táto poézia sa zakladá ešte na jednej vlastnosti – potrebe byť sem-tam v novom a intímnom vzťahu nielen so svojimi blížnymi, s mužom, ale aj sama so sebou. Sila básnického výrazu vychádza u autorky z už spomínanej autenticity a prirodzenosti. Všetky fragmenty mozaiky tak nadobúdajú novú kvalitu: vieme ich stotožniť aj s našou vlastnou skúsenosťou.
Obraznosť, ktorú Pavlíková používa, akoby pochopila, že láska, vzťah muža a ženy, detstvo, túžby a všetko to ostatné sú pre poéziu témou a nie samotnými básňami. Jej poetické nazeranie na skutočnosť ju tak nemôže sklamať. Najsilnejšie sa to prejavuje v druhej a tretej časti, v silne vypointovaných básňach, napr. (Keď mi škrabkáš / chrbát / myslím na iných mužov / vzrušuje ma / že si na to neprišiel // kto vie / komu škrabkáš chrbát / ty). V týchto textoch sa potom často dostáva do popredia už z predchádzajúcich veršov citeľná erotickosť. Tretia časť pôsobí najvyspelejšie. Príjemne završuje knihu a zdá sa, že aj jednu etapu v živote autorky.
Lucia Pavlíková je v poézii prirodzená, nenútená, pôsobí žensky a je svojská. A to sa dnes nevidí tak často.
Radoslav Tomáš
