Recenzia
Jana Túry Kopčová
21.05.2009

Žena zo sekáča - Uršuľa Kovalyk - O priateľstve z druhej ruky

O priateľstve z druhej ruky

O priateľstve z druhej ruky

Uršuľa Kovalyk: Žena zo sekáča, Bratislava, Aspekt 2008

  Pod pseudonymom Uršuľa Kovalyk sa skrýva štyridsaťročná autorka kníh Neverné ženy neznášajú vajíčka (2002) a Travesty šou (2004). Okrem literatúry sa venuje i dramatickej tvorbe. Ako členka Divadla bez domova, ktoré dáva možnosť bezdomovcom zhostiť sa úlohy hercov, sa predstavila divadelnými hrami Vec (2003), Maková panna (2004), Krvavý kľúč (2005), Cesta do výdajne (2006). V súčasnosti komédiu Deň mŕtvych môžu vzhliadnuť návštevníci bratislavského Štúdia 12.

  Nielen svoj najnovší titul Žena zo sekáča, ale i predchádzajúce knihy publikovala autorka výlučne vo vydavateľstve Aspekt.

  Príbeh románu sa neodohráva, ako sa na prvý pohľad môže zdať, v priestoroch klasického second-handu. Ide o príbeh nezamestnanej ženy, ktorá túži zmeniť svoju finančnú situáciu, a tak jej kroky smerujú do „Veľkého mesta“, v ktorom chce rozbehnúť svoju kariéru. Ponúka priateľstvo z druhej ruky – teda rozhovory, spoločnosť, či radu pre tých, ktorí sa cítia osamelí. Hlavná hrdinka Čaba, vlastným menom Gabriela, sa ubytuje v starom ošarpanom paneláku a dúfa, že si nájde svoju klientelu. Tá na seba nedá dlho čakať a Čaba spoznáva tri odlišné ľudské osudy – telesne postihnutého, no duševne až príliš zdravého Kornela Thökeho, panovačnú, úspešnú, bohatú, no nie príliš obľúbenú manažérku Muriel a napokon mladučkú a hlúpučkú Pipi, žijúcu v manželskom zväzku so starým pánom, ktorý jej okrem tučného konta neposkytuje vôbec nič. Osudy sa splietajú, hlavná hrdinka príbehu spoznáva faloš Veľkého mesta, pendluje medzi svojimi klientmi a počúva ich sťažnosti... STOP! Motív priateľstva z druhej ruky je fajn. Zaujímavý nápad, ktorý, ak sa dobre uchopí a prepracuje, môže zaujať slovenského čitateľa. Ak sa dobre uchopí... v prípade románu Žena zo sekáča sa tak, žiaľ, nestalo. Anonymita mesta nazvaného „Veľké mesto“ je neopodstatnená a zároveň po desiatom prečítaní tohto názvu v rozmedzí pár strán čitateľa určite nepoteší. V celom texte panujú stereotypné, ba až naivné predstavy. Či už ide o obyvateľov mesta, ktorých autorka vykreslila ako monotónne chodiace bytosti bez emócií,  tupo hľadiace do diaľky a nevšímajúce si svet okolo seba alebo o klientelu hlavnej hrdinky, v ktorej mi nedá nespomenúť obraz asi dvadsaťročnej dievčinky menom Pipi. Typický obraz hlúpučkej blondínky, ktorá sa nechá vydržiavať starým pánom, aby si mohla kupovať drahé oblečenie a jazdiť na drahom aute (opäť) anonymnej značky. Skomoleniny názvov svetových módnych značiek (napr. klenoty Twarohovskeho) považujem za prvoplánové. Záverečné zistenie hlavnej hrdinky: „Nevládzem dávať. Aj ja potrebujem ženu zo sekáča“ čitateľ tuší už na prvých stránkach. A to nespomínam občasné, nevhodne použité vulgarizmy, či scény s nasilu lascívnym obsahom.

  Na druhej strane, ak po knihe siahne nenáročný čitateľ, tak určite uspokojí svoje literárne chúťky. Ľahko plynúci nenáročný dej, text členený na kapitoly s názvami, ktoré pripravia čitateľa na príbeh klienta (Kornel – Muriel – Pipi), a sem tam vtipné výroky, nad ktorými sa (občas) každý pousmeje. Ľahké čítanie na cestu vlakom, či autobusom po náročnom dni v práci. Toto je posledný román Uršule Kovalyk. Nič viac, nič menej. Ak by išlo o debut mladej a začínajúcej autorky, tak by sa dalo hovoriť o celkom fajn čítaní, ale od spisovateľky, pôsobiacej na slovenskej literárnej scéne už nejaký ten rok, som právom čakala lepší výkon.

Jana Kopčová