Recenzia
Jana Šulková
25.03.2020

Ženy to chcú tiež

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia, v časoch, keď ešte feminizmus nebol taký rozšírený ako dnes, vychádzala na pokračovanie Encyklopédia ženy. Zošitky s týždennou periodicitou mali mladú ženu naučiť všetko, čo mala ovládať dobrá gazdiná, manželka a matka. Encyklopédia sa venovala rôznym témam, avšak jednu opomínala: šušku.

Valeria Parrella, talianska spisovateľka, scenáristka a novinárka, má na konte niekoľko románov a zbierok poviedok. Slovenskému čitateľovi sa predstavuje vôbec prvýkrát, a to mierne kontroverzným textom Encyklopédia ženy v preklade Ivany Dobrakovovej.

Päťdesiattriročná rozprávačka Amanda, rozvedená vysokoškolská profesorka, ako malá sedávala na zviazaných zošitkoch Encyklopédie, ktorú jej stará mama považovala za kultúrno-spoločenskú bibliu, za nádobu pravdy. Ako Amanda rástla, zväzky zo stoličky ubúdali, a keď už dokázala rozoznávať jednotlivé písmená, jej mama, ktorá Encyklopédiu dostala ako svadobný dar od svojej mamy, zväzky vzala a zamkla na povale. Amandini rodičia boli feministi, a tak ich dcéra vyrastala v prostredí, o akom iní v tom čase ani len nesnívali.

„… ja som si myslela, že je to tak všade. Že nakupuje, varí a umýva riad ten, kto má práve v daný deň čas, že pomáha de­ťom s úlohami ten, kto má práve v to popoludnie čas, že sa pracuje rovnako a zarába rovnako (…). Že vo sve­te nikto nerozkazuje a použiť diskriminačné slovo ako nadávku je absurdné. Uraziť niekoho slovami ako „kurva“ či „buzík“ je nemožné, pretože ľudské bytosti sú si všetky rovné, a to bez ohľadu na to, čo im život nadelil do vienka, a preto je myšlienka, že prívlastok so sexuálnym podtónom môže človeku nejakým spôso­bom ublížiť, skutočne neproduktívna a nerealistická. Naozaj som verila, že je to tak všade“ (s. 12).

Amanda si však Encyklopédiu potajme čítala a už ako dospelá rozvedená žena sa rozhodla, že pridá ďalší zväzok, ten jediný, ktorý chýba – o šuške. Autorka si ako formu vyjadrenia zvolila aktualizáciu Encyklopédie, jej doplnenie, možno teda povedať, že ide o istý naratívny experiment, v ktorom prostredníctvom zaujímavej, veľmi svojskej rozprávačky reflektuje ženskú sexualitu, témy, ktoré sú i dnes neraz tabuizované.

Parrella v novele vytvorila protiklad, keď vzdelaná univerzitná profesorka otvorene hovorí o sexe, o telách ovládaných hormónmi, o nevere, o tom, že ženy to chcú tiež. V krátkych textoch často využíva iróniu či sarkazmus, stroho a priamočiaro pomenúva javy, o ktorých sa iní štítia hovoriť, mužov vidí len ako chodiaci úd. Naproti tomuto prostorekému vyjadrovaniu je pre text charakteristická intertextualita; Amanda sa zmieňuje o klasickej kultúre, latinizmoch a postmoderných reflexiách. Napriek svojej vzdelanosti a rozhľadenosti sa vysmieva z mužov-intelektuálov a v milostných pletkách uprednostňuje tých z robotníckej triedy.

„Lebo ja šikovná a celkom zamilovaná do doktoranda, s ktorým som sa stretáva­la, som mu s čínskym tušom spravila portrét z profilu, ako leží na posteli, pričom okolo postele som ako jarné kvietky nakreslila vtákov a šušky. Keď to zbadal, urazil sa: ‚Takto ma vidíš? A čo môj výskum? A predmet, kto­rý vyučujem? Kde sú knihy? Vidíš ma len v obkolesení vtákov a šušiek?‘ Áno. Videla som ho len takto. Vidím ich len takto. A ak sa chcem oblažiť ich ušľachtilým du­chom, proste čítam Platóna“ (s. 23).

Hoci je text pomerne krátky, vyskytuje sa v ňom veľmi veľa odkazov. Pre lepšie pochopenie je k textu pripojený nielen klasický, ale aj analytický obsah a obsah tém (antropológia, astronómia, filozofia atď.).

Valeria Parrella vytvorila ženskú postavu, ktorú možno vnímať aj ako zrkadlový obraz muža, keďže sú to práve muži, ktorí sú spoločnosťou vnímaní ako tí, ktorí si chcú užívať bez záväzkov a bez citových väzieb. Amanda vo svojom rozprávaní poukazuje na to, že také môžu byť a sú aj ženy. Autorka čitateľom predostiera portrét slobodnej a sebavedomej ženy, ktorá vie, ako sa oddávať pôžitku, a to nezáväzne a bez pocitu viny. Snaží sa zbúrať mýty, že ženy nelovia, len sú lovené, že nehovoria o sexe, pretože táto téma je pre nežné pohlavie príliš drsná, že netúžia po samotnom akte, ale len po naplnení vzťahu založenom na láske.

Text otvára niekoľko otázok: Ako spoločnosť, resp. jednotlivec vníma takúto ženu? Ako sa vnímajú samy ženy? Máme svoje túžby skrývať alebo ich dávať najavo? Čo je morálne a čo už nie? Máme si brať od života všetko, čo chceme? Sú v sexualite rodové rozdiely?

Parrella je veľmi dobrá pozorovateľka života. Píše dynamicky, otvorene, vtipne, múdro. Text je potrebné čítať s otvorenou mysľou, v mnohých iste vyvolá protichodné pocity. Ide však o literatúru, ktorá reflektuje ženskú sexualitu inak ako napríklad erotické romány, ktoré sú zväčša plné klišé a rôznych prikrášlení či dokonca často dehonestujú ženu a jej postavenie nielen v romantickom vzťahu, ale najmä v spoločnosti.

Problém môže nastať, ak sa recipient začne nad textom dlhšie zamýšľať, ak priveľmi analyzuje Amandino správanie. Hoci o sebe tvrdí, že nie je muž ani mužská, často má viac mužských než ženských postojov, čo vyvoláva ďalšie otázky. Encyklopédia ženy je však v prvom rade ľahké a vtipné čítanie, ktoré zaujme svojimi odkazmi, pobaví rozprávaním hlavnej hrdinky, podnieti k zamysleniu nad rozdielmi v mužskej a ženskej sexualite. Ide o veľmi zručne napísaný text, ktorý má potenciál zaujať mnohých a vyvolať búrlivé diskusie.