Recenzia
Slávka Drozdová
18.01.2012

Ženy píšu Poéziu, muži tiež - Derek Rebro

Bratislava, Literárne informačné centrum 2011

Literárny kritik, redaktor Derek Rebro (1979), knižne debutoval v roku 2010 básnickou zbierkou Okamih pred dopadom. Tento rok mu vyšla druhá kniha: Ženy píšu Poéziu, muži tiež, s podtitulom Inovatívne vpisovanie sa poetiek do androcentrického jazyka, ktorá sa zamerala na analýzu veršov šiestich slovenských poetiek, ale aj na ich komparáciu. Rebro vyzdvihol ich prínos pre literárny kontext, okrem iného tiež z pohľadu ich písania nepoznačeného rodovými stereotypmi. Svoj rozbor oprel aj o feministicky a rodovo zamerané teórie. V úvode Prečo a v akom kontexte ozrejmuje výber poetiek, ktorých básne podrobil rozboru, teoretické prístupy a koncepcie, ktoré zvolil. Jeho analýza stojí na pevných základoch, je vystavaná s použitím kvalitnej literatúry z rôznych disciplín – filozofických, feministických, kulturologických, literárnovedných... V jednej publikácii sa ocitli štúdie a kritiky (nie všetky) uverejnené v rôznych časopisoch a zborníku. Autor sa pokúšal ukázať (čo sa mu podarilo), že problematizácia tradičných rodových stereotypov je v tvorbe vybraných autoriek prítomná. Ďalej ho zaujímali charakteristiky tradične chápané ako „ženské“ a „mužské“ na základe toho, či ide o autora alebo autorku. Z jeho rozboru je zrejmé (stručný sumár svojich výsledkov podáva aj v závere), žeby bolo plytké tieto charakteristiky uplatniť na texty iba na základe pohlavia. K mužskému princípu sa vo všeobecnosti priraďujú prívlastky – rozumový, aktívny, organizovaný, intelektuálny...., k žen

skému – intuitívny, pasívny, spontánny, emocionálny..., teda povedzme zjednodušene – traduje sa (žiaľ, ešte stále), že ženy spisovateľky sú emocionálnejšie a majú väčší odstup od reality na rozdiel od mužských autorov. Tradičná kritika v textoch písaných mužmi zdôrazňovala intelektuálnosť a emocionálnosť potláčala, textom, ktoré písali ženy, intelektuálnosť upierala a emocionálnosť vtískala. Rebro ukázal, že to tak nie je. „Ženský“ rod automaticky nesúvisí s vyššou mierou emocionality, s menším odstupom od reality, presilou sentimentu v texte.

Na interpretáciu si nevyberal knihy prvoplánovo, ale tie, ktoré sa „vyznačujú umeleckou presvedčivosťou“, skrátka autorky, u ktorých „dochádza... k prepojeniu estetického s anestetickým, čo spolu s ďalšími spoločnými charakteristikami (zohľadňujúc súčasne špecifickosti každej z poetiek) ústi v prípade Ružičkovej, Kucbelovej a Ferenčuhovej (ale aj ďalších poetiek, ktoré sa do knihy nedostali...) do nezámerného vytvorenia generačnej skupiny, ktorú som si pomocne nazval „ANesthetic Genderation“...“ Bližšie pojem vysvetľuje v štúdii Ohriať sa medzi múrmi (Vlna, č. 39, 2009), jeho pomenovanie odkazuje aj na feministickú literárnu vedu a „gender studies“. Rebra zaujíma spôsob, ako sa vpisujú do (androcentrickej) literárnej tradície iným spôsobom, akoby sme od autoriek očakávali.

Kvôli rozsahu sa do knižky niektoré autorky, na ktorých verše by bolo tiež podnetné sa bližšie pozrieť, nedostali. Rebro sa zameral na Lýdiu Vadkerti-Gavorníkovú (1932 – 1999), Taťjanu Lehenovú (1961), svoje miesto tu má Stanislava Chrobáková-Repar (1960), Nóra Ružičková (1977), Katarína Kucbelová (1979) a v neposlednom rade Mária Ferenčuhová (1975).

Ženy píšu Poéziu, muži tiež je knihou, ktorá inšpiruje čitateľov a čitateľky prečítať si rozoberané verše, následne sa na ne pozrieť cez Rebrovu interpretáciu, pozrieť sa na texty cez feministickú a rodovú prizmu a hľadať takisto rôzne iné interpretačné roviny.