Vyhľadávanie
Debut publicistky Ivany Hečkovej Jedna svieca stačí na príklade svedectiev dvoch rehoľných sestier, Vianney a Natálie z kláštora Suchá nad Parnou pri Trnave, odhaľuje tienisté osudy nevinných v temných 50. rokoch minulého storočia. Obe uršulínky patrili k vzdelaným a rozhľadeným ženám s úprimným presvedčením, že v celoživotnom povolaní dokážu rozvíjať vieru a lásku k Bohu. Akcia R (rehoľníčky) v roku 1950 znamenala násilné zatvorenie ženských kláštorov na území Slovenska a okrem zjavného politického a ideologického pozadia boli udalosti motivované vidinou finančného obohatenia – cirkevné majetky tak mali pripadnúť štátu. Pôvodná požiadavka vlády – prinútiť rehoľníctvo k civilnému spôsobu života – sa nestretla so všeobecným prijatím, preto došlo k organizovaným presunom, v prípade spomínaných do Modry a Semeroviec.
Fyzicky náročná práca v extrémnych podmienkach zahŕňala okrem iného prevažne poľnohospodárske práce (zber kŕmnej repy, zemiakov), prácu na tabakových a ľanových poliach či šitie textilných odevov. Život sestier využívaných ako lacná pracovná sila pripomínal skôr väzenie, nehovoriac o pokuse o prevýchovu v zmysle ateistickej marxistickej ideológie a o neustálom psychickom nátlaku. Slovami historika F. Neupauera z Ústavu pamäti národa a realizátora projektu nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom, ktorý prevzal odborný dohľad nad publikáciou: „Rehoľný život … nemohol fungovať v slobodnej a tvorivej atmosfére prakticky až do roku 1989.“ (s. 154)
Zdanlivé uvoľnenie narušilo normalizačné obdobie a s ním spojená všadeprítomná kontrola a cenzúra. Zaujímavosťou je, že proticirkevné zásady v Československu boli oveľa silnejšie v porovnaní s napríklad Poľskom či Maďarskom, čo predstavovalo pre náboženské komunity sťaženú situáciu. Za isté víťazstvo nad dlhotrvajúcou neslobodou možno pokladať kontinuitu náboženského života – podľa štatistík z roku 2020 pôsobí na Slovensku viac ako 1 800 rehoľníčok.
Autorka ako výskumnú metódu využíva najmä oral history pre sprostredkovanie spomienok priamych účastníkov historických udalostí. Táto metóda je vzhľadom na zobrazovanie prežitého sugestívna, ale môže v sebe niesť úskalia prílišnej subjektivity či emocionálnej zainteresovanosti. Spracované svedectvá sú však funkčne uvádzané s ukážkami úradných dokumentov, dobových fotografií a máp, čím sa prepája všeobecný dejinný kontext s konkretizáciou parciálnych udalostí a kniha dosahuje komplexnejší rozmer.
Čitateľský zážitok miestami narúša beletristický ráz formulácií, ale nejde o historickú monografiu v pravom zmysle slova, preto v kontexte svedectiev jazyk nepôsobí rušivo. Naopak, je nutné oceniť, že predstavované historické udalosti nie sú len faktografickým výpočtom, ale obsahujú aj osobné výpovede tých, čo to prežili, akcentujúc najmä ľudský rozmer. Obmedzovanie občianskych a ľudských práv či potláčanie individuality nenarušilo životné rozhodnutie rehoľníčok ani ich lásku k Bohu; pokračovali v duchovnej činnosti, dokončili noviciát a neustále tvrdo pracovali.
Knihu možno zároveň vnímať ako historický prierez dvadsiatym storočím počas komunistického režimu na pozadí politických a cirkevných dejín, ale aj „malých dejín“ každodennosti, kde je v centre pozornosti bežný, ale nie bezvýznamný človek. Núka sa tak aj silné hodnotové spektrum: spravodlivý nesúhlas voči neprávosti je mementom a inšpiráciou zároveň. Zvlášť odvážny je odpor rehoľníčok proti ŠtB pri zatváraní kláštorov: „Napriek všetkým benefitom bola bilancia odídených sestier pre komunistov viac ako neuspokojivá. Podľa štatistík odišlo do konca roka 1950 z centralizačných kláštorov a nemocníc iba 59 sestier, čo je iba nepatrný zlomok z celkového počtu. V Batizovciach bolo pomyselné skóre ešte horšie: nepodľahla ani jediná členka komunity, hoci väčšina mala menej ako 25 rokov.“ (s. 33)
Debut Ivany Hečkovej predstavuje sľubný vstup do doposiaľ neprebádanej (či nedostatočne skúmanej) problematiky perzekúcií cirkvi počas komunistického režimu, svojím popularizačným charakterom a čitateľskou prístupnosťou osloví bežného čitateľa a zároveň funguje účinne (a nenásilne) ako forma spoločenskej kritiky. V aktuálnej tiesnivej situácii môže byť zdrojom nezdolnosti, sily, viery v slobodu a ľudskosti korešpondujúc s názvom aj Jedna svieca stačí – v boji s temnotou.
Ivana Hečková: Jedna svieca stačí. Skutočný príbeh žien, ktoré vzdorovali totalite
Bratislava: Ringier Axel Springer, 2022
