Zielpunkt, Pani Cogito - Dana Podracká

náš tip

Dana Podracká

Zielpunkt (Mýtus o vernosti)

Pani Cogito (Mýtus o celistvosti)

Bratislava, Sofa 2005

         Slovenská esej sa po Matuškovi, Mináčovi či Kadlečíkovi pomaly scvrkáva na fejtóny a glosy s pragmatickým či šeroslepým obsahom. Ak jej často nechýba bojovnosť, spravidla jej chýba duchovnosť, opravdivá myšlienka a opravdivé zaujatie. A ešte stále dominantné postmoderné smerovanie slovenskej literatúry, či už presvedčené alebo predstierané, akoby zaklincovalo jej rakvu.

         O to príjemnejším prekvapením sú eseje Dany Podrackej, poetky s darom vidieť za roh viditeľného, esejistky s intelektom osadeným v solídnom vzdelaní a pobádaným túžbou rozprávať, ale rozprávať tak, aby rozprávanie bolo tvorbou, neopakovateľným aktom sebaidentifikácie vo svete, nech je už akýkoľvek zložitý a nepreniknuteľný. Podracká svojimi nebásnickými knihami už párkrát dokázala, že neviazaná esejistická výpoveď môže byť rovnako príťažlivá i zmysluplná ako výpoveď nezviazaná veršom. A dokazuje to aj najnovšími dvoma (!) knihami, ktoré si, čuduj sa svete, našli sponzorov i vydavateľa, ktoré sú nielen objemné, ale aj pekné, nanajvýš aktuálne aj napriek tomu, že nerozprávajú o politických kauzách ani o celebritách na dnešný deň.

         Obidve knihy sú o ženskosti. Lepšie povedané o mýtoch o ženskosti. Podracká však nejde cestou urputných bojovníčok o uznanie ženskosti, ani cestou prostoduchých vykladačiek ženských tajomstiev a krás, ktoré sa páčia predovšetkým mužom. Jej cesta k svojmu „zielpunktu“ vedie cez poznanie ľudskej kultúry a cez vykladačstvo hlbinných právd zašifrovaných vo vynikajúcich dielach ľudského ducha od Biblie povedzme po Ernesta Hemigwaya. Podrackej ženskosť nie je niečo, čo treba vystavovať na obdiv, alebo čo treba za každú cenu obhajovať, ale niečo, čo je princípom života a čo nemožno skutočne pochopiť ani podľa sofistikovaných poučiek, ani podľa propagandistických sloganov, ale len a len hlbokým prežívaním a hlbokou spoluúčasťou na vytváraní života, vrátane jeho kultúry. V tomto zmysle Podracká verí, že žena (Pani Cogito) spolu s ľudstvom „pomalými krokmi speje k poznaniu, že myslenie je útechou, ktoré síce neteší, ale zapĺňa celé priestranstvá bezmyšlienkovitosti novými podnetmi a na sebadotváranie, na slobodu  (Moja prvá pani Cogito alebo Za zlatými jabĺčkami). A súčasne dáva do dražby mýtus o mužskej predurčenosti, ktorého dôsledkom je náš svet plný defektov, zlyhaní a nedôvery. Nuž čo, so svetom naozaj treba čosi robiť a naskutku to vyzerá tak, že nový obsah mu môže dať len kogitujúca žena.

         Podracká v tomto duchu chápe i problém ľudskej identity, ktorý je dnes, či si to želáme alebo nie,  jednou z ústredných filozofických otázok. Pre jej ženu je identita spojením duchovného a telesného sveta, ktoré musí mať svoj  „stred“, lebo bez neho „sme nekompletní“ . A argumenty na túto otázku hľadá príznačne v Biblii, v slovenských ľudových rozprávkach, ale rovnako i „písmach“ mnohých kultúr, či v Kafkovi, Durasovej, Herbertovi, Hemingwayovi atď. Akoby už touto mnohorozmernosťou dávala najavo, že stred je naozaj stredom mnohosti, dávnosti i budúcnosti, ináč nie je stredom.

         V Podrackej esejistických knihách nájdeme plno závratne krásnych vecí na hranici medzi poéziou a nepodenkovou pravdou. Jej kritický pohľad na súčasný svet možno identifikovať i z dvoch nasledujúcich citátov: „... ak človek stráca potrebu bojovať o svoj život z vnútorných síl, ľahko prijíma psychologickú náhradu, že on sám je predmetom manipulácie voči jeho osobe a sám nie je schopný vybojovať tento boj, pretože nepriateľ je skrytý, dobre organizovaný a nedá sa rozpoznať (Matrix) a „... niet veľkých vecí, v zmysle poznania, za ktoré netreba zaplatiť Láskou“. Takže zhruba toto nám chce Podracká zduplikovať svojimi esejami: Človek sa začína v sebe a v sebe sa i končí. Ale nič sa nezačína ani nekončí bez lásky. Tak nejako to odjakživa hovorili aj najväčšie ľudské diela, do ktorých sa zhmotnil svet so svojím zmyslom i perspektívou. Možno práve v tom je aj Podracká iná ako mnoho súčasných autorov.

Alexander Halvoník