Recenzia
Elena Ťapajová
31.12.2009

Žijem nadstavený čas, Rozhovory s Jánom Štrasserom - Ladislav Chudík

Ladislav Chudík

Žijem nadstavený čas

Rozhovory s Jánom Štrasserom

Bratislava, Vydavateľstvo Forza Music 2009

Popredná osobnosť našej kultúry – herec a recitátor Ladislav Chudík sa nemusí sťažovať na nedostatok záujmu publika ani odbornej verejnosti. K jeho tohtoročnému jubileu – 85. narodeninám – sa na našom knižnom trhu objavili hneď dve publikácie, ktoré mapujú jeho bohatý život a umelecké majstrovstvo. Na jar to bola monografia Ľubice Krénovej a teraz na jeseň kniha rozhovorov s Jánom Štrasserom. Mimochodom, názov knihy vychádza z Chudíkovho konštatovania: „Normálny futbalový zápas trvá deväťdesiat minút. Ale keď je v ňom veľa prerušení pre zranenia, pre ošetrovanie hráčov, rozhodca pridá k riadnemu hraciemu času niekoľko minút navyše. To je môj prípad. Žijem nadstavený čas...“

Ide už o piaty zväzok vydavateľstva Forza Music v edícii Štrasserových rozhovorov so známymi osobnosťami (Milan Lasica, Zdena Studenková, Marián Labuda, Kamil Peteraj). Pre autora to bola mimoriadna výzva, o tom, že obstál so cťou, svedčí čitateľský záujem a aj ocenenie samého umelca, ktorý na autogramiáde v novootvorenej bratislavskej knižnej predajni Panta Rhei vyhlásil: „Vymámil zo mňa veci, na ktoré by som si v inej súvislosti nespomenul a teraz o nich s prekvapením čítam.“

Príjemným prekvapením je kniha aj pre bežného čitateľa. Mala som pocit, že o hercovi sa nemôžem dozvedieť už nič nové. Ale mýlila som sa. Tých dvanásť kapitol mapuje známy život a umelecké majstrovstvo, ale z iného uhla pohľadu. Takže čitateľ sa dozvie všeličo nové, uvedomí si súvislosti, ale v niečom sa aj inšpiruje.

Jednoduché, stručné otázky sú občas, najmä ak ide o postoje a politiku, možno až príliš provokačné. Iskrí to. Odpovede sú však vždy na úrovni, i keď z nich niekedy cítiť roztrpčenosť či isté rozpaky. Kombinácia prepisu rozhovorov a použitia hercových povestných zápisníkov, či dokonca citácia jeho obľúbenej básne pôsobí kultivovane a komunikatívne. Nadchli ma hneď prvé kapitoly Nič z teba nebude a Mám právo byť hercom?. Fascinovali ma Chudíkovou snahou o úprimnosť, skromnosťou, ale najmä priznaním k pochybnostiam o sebe, čo sa dnes už „nenosí“.(„Pochybnosti o sebe ma sprevádzajú celým životom. Vždy som si ich vyrábal vo svojom vnútri. Sú to moji celoživotní spolucestujúci. A zároveň moji vnútorní protivníci, ktorí ma nútili a nútia premýšľať o sebe a hľadať zmysel toho, čo robím.“)

Ladislav Chudík sa priznáva otvorene k svojim traumám, zdravotným problémom, láskam, názorom. Už názvy kapitol veľa naznačujú: Motýľ so zapichnutým špendlíkom či Nerozmýšľal som o tom, či sa mám báť alebo tá záverečná Som vyrovnaný s tým, že odchádzam.

Úlohu doslovu vtipne spĺňa Abeceda Ladislava Chudíka. Škoda, že práve v nej zaúradoval tlačiarensky škriatok – namiesto Čiernohorskej mala byť Čiernohronská železnička.

Knihu dopĺňa bohatý fotografický materiál z rodinného albumu i divadelných, filmových či televíznych archívov. Ale najpôsobivejšia je nesporne titulná fotografia s viacvýznamovým gestom. Osobne som si ho vyložila po svojom: Čas strávený s touto knihou stojí za to.

Elena Ťapajová

Vydavateľstvo Forza Music usporiadalo koncom októbra hneď dve prezentácie spojené s autogramiádou – v novootvorenej bratislavskej knižnej predajni Panta Rhei na Poštovej ulici a vo svojom sídle v City hoteli. V oboch prípadoch sa úlohy moderátora kultivovane zhostil zástupca riaditeľa vydavateľstva Forza Music Juraj Čurný a obe možno považovať za zážitok zo stretnutia s knihou i jej tvorcami. Dozvedeli sme sa, medzi iným, nielen zaujímavosti zo zákulisia rozhovorov a celej edície, ale aj zo života a práce oboch umelcov, ich vzťahu k literatúre (Ladislav Chudík sa priznal k prezývke z mladosti Literát), ale navyše sme sa na vlastné oči presvedčili aj o úžasnej vitalite 86-ročného Ladislava Chudíka a jeho inšpirujúcej radosti zo života.