Vyhľadávanie
Oživené portréty
Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom, Bratislava, Aspekt 2008
Minulé storočie charakterizoval aj nárast intelektuálno-politického hnutia za rovnoprávnosť žien, čo sa prejavilo aj úsilím zviditeľniť v dejinách prítomnosť a kultúrne výkony žien. V literatúre to znamenalo čítať nanovo jej dejiny, aby sa adekvátne ohodnotili jednak zabudnuté autorky a jednak ženy, ktoré síce samy netvorili, ale boli obetavými partnerkami spisovateľov, niekedy aj za cenu, že nerozvíjali vlastný umelecký talent... Niekoľko takýchto prehodnocujúcich návratov už existuje, napríklad kniha Rút Lichnerovej Anna Regina o manželke kartografa Samuela Mikoviniho a najnovšie knižka Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom.
Juráňová v nej zachytáva život Ilony Országhovej – manželky nášho najväčšieho básnika. Pokúsila sa o netradičný portrét veľkého pevca, robí tak v intenciách feministickej teórie usilujúcej o dekonštrukciu mýtu génia a so zameraním na širší komplex podmienok, impulzov a väzieb. Primárnym však ostáva pre ňu portrét manželky, inteligentnej, na dobové možnosti žien vzdelanej Ilony. Na časy štúdia si Ilona spomína celý život ako na časy intelektuálneho prebúdzania a spomína si na ne aj vtedy, keď jej manžel-veľký poet rozpráva o svojich štúdiách, a ona v duchu porovnáva možnosti, ktoré sa ušli jemu či jej bratovi, s tými, s ktorými sa musela uspokojiť ona, v porovnaní s ostatnými slovenskými dievčatami tých čias ešte aj tak privilegovaná. (V Juráňovej podaní tak nachádzame našu verziu metaforickej eseje V. Woolfovej o Shakespearovej sestre o odlišných podmienkach vzdelávania dievčat a chlapcov...).
Autorka koncipuje rozprávanie ako prelínanie spomienok s opismi aktuálneho času starnúcej, už ovdovenej Ilony. Aj keď pri rekonštrukcii života manželskej dvojice vychádza z dokumentárnych materiálov (najvýznamnejšia je zrejme korešpondencia), z poznatkov o básnikovi, jeho diele a jeho dobe, do postavy Ilony sa vlialo čosi, čo pochádza, ako o tom sama hovorí, z jej „nemóresnej fantázie“. „Nemóresnosť“ tu znamená netradičnosť, nepodliehanie konvenciám, ani istým literárnohistorickým paradigmám, odvaha narušiť zvykové bariéry. Popri tejto „nemóresnosti“ Juráňová prejavila v texte ešte jednu dôležitú danosť, schopnosť nielen sa pozrieť s veľkou (rodovo citlivou) empatiou na život „obyčajnej“ vzdelanej, kultúrnej ženy 19. storočia v našom prostredí (s prísnym vymedzením jej pôsobnosti), ale aj naplno sa vcítiť do jej pozície, myšlienok, pocitov. Isteže, dalo by sa namietnuť, že nádych feministickej interpretácie je pravdepodobne skôr vecou autorskej licencie ako autentických pocitov Ilony, na druhej strane je rovnako odôvodnené predpokladať, a to aj na základe niektorých myšlienok v listoch, že Ilone podobné pocity a myšlienky neboli cudzie, aj keď ich tak jasne – ako autorka knihy – neartikulovala a v daných podmienkach ani nemohla artikulovať. Ironický nádych cítiť v Iloniných spomienkach na poetove ľudské slabosti, či pri spomienkach na baťka Vajanského...
Popri obraze akoby „paralelného“ sveta manželov (ona sa vzorne a s láskou stará o dom, záhradu, manželovo pohodlie, no chvíľami túži po rozšírení poľa svojej pôsobnosti, on ponorený do tvorby, ani najmenej nespochybňuje deľbu kompetencií) zaujme portrét širšej rodiny Országhovcov, opis dolnokubínskeho či námestovského malomestského prostredia. Okrem dobovej atmosféry nechýbajú ani opisy atmosféry v rodinách slovenskej inteligencie (zväčša na evanjelických farách), ani sociálnych problémov (chudoba, alkoholizmus). Vďaka Juráňovej ožila Ilona, milujúca starostlivá manželka Hviezdoslava, symbolicky zastupujúca manželky, dcéry a matky významných tvorcov, ktoré dejiny zvyčajne vytesnia na okraj pamäti. A vďaka nej ožil a „poľudštil sa“ aj portrét básnika.
Etela Farkašová
