Zima na ruky - Dušan Dušek

Náš tip

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006

         Keď je zima na ruky, treba teplo. Najlepšie je to, čo pochádza z ľudského tela, ale dobré je i to, čo sa zrodilo z iskrenia mysle, myšlienky, myšlienočky. Alebo z nevinnej zámeny jedinej hlásky v mene hrdinu-rozprávača prezývaného Paličko, ktorého strácajúca sa matka nevdojak, ale celkom prirodzene, nazve svojho syna Palička. Netušiac, že vytvorila silnú metaforu spájajúcu svojou krehkou mocou všetky príbehy najnovšieho Dušekovho „románika“.

         Pretože „románik“ je najmä o spolupatričnosti, samozrejmej ako chlapčenské kamarátstvo, ostražitej ako dievčenská túžba, nostalgickej ako materinská láska zoči-voči rozbujdošenej záplave života. Niežeby toto všetko nebolo v predchádzajúcich Dušekových knihách, v tejto to však dostáva novú patinu dospeláckej zodpovednosti, rozkladajúcej sa nad svetodejinnými  detskými križiackymi výpravami za mužnosťou v Piešťanoch päťdesiatych rokov minulého storočia ako dáky dáždnik svätého Petra a očividne provokujúcej v majstrovsky lapidárnom autorovi chuť na epiku a košaté príbehy.

         Príbehy. Občas iba letmo naznačené, zriedka vypovedané v celej svojej poučnosti a exemplárnosti, najčastejšie eliptické, nedopovedané, nesfunkčnené vonkajším dramatickým napätím. „Románik“ má niekoľko príbehov vypovedajúcich za seba i za celok segmentárne členeného rozprávačstva. Všetky majú prinajmenej trojgeneračný záber, pretože ani jeden nie je vytrhnutý z jednoty času rozprávania, všetky súvisia s predkami a potomkami, ktorí sa raz určite o seba aspoň štrngnú v prúde roztečených slov alebo zvečnených momentiek, aby si odovzdali svoje posolstvo, aby upozornili, že všetkému nemožno porozumieť zrazu a navždy a že najväčším  ľudským nedorozumením je neporozumenie. Napríklad príbeh syna Pavla Pilesa, naplnený nielen nezavinenou vinou za smrť brata a mátajúcou obsesiou komunistickej mladosti otca, ale aj bázlivou starostlivosťou o chorú zostarnutú matku komicky komoliacu slová a vety, no nesmelo túžiacu navštíviť hrob svojej matky, ktorý treba premiestniť, lebo to nadiktovala rozpínavosť moderného spôsobu života, a porozprávať sa s ňou. Dráma, ktorú na bujarej scéne zaplnenej školáckymi, záškoláckymi  a adolescentnými „srandičkami“ takmer nevidieť, no jednako dráma ako vyšitá z Čechova či Huckleberryho Finna. Alebo príbeh Pavlovej lásky Tamary, ktorá pred ním „ukazovala“ jeho mŕtvemu bratovi a ktorá musela najprv doopatrovať matku a otca a až potom porodiť dcéru aktuálne pôsobiacu v USA. Dráma ako lusk. Alebo príbeh prepadnutého triedneho frajera Viliama Hrachulíka, zvaného Hracho, ktorý po spojeneckej invázii r. 1968 emigroval a aktuálne je v USA, prestúpil na židovskú vieru a podniká s telefónmi pod menom Bill Peas. Groteska s dramatickou zápletkou, akú zapletú len dopletené dejiny Dušekových generačných vrstovníkov. A zmysel týchto sporo načrtnutých drám je azda v tomto: „Odpustil som mu (otcovi Silvestrovi). A nielen to: odpustil som aj sám sebe, že som bol taký somár – a dávno som mu neodpustil.“   

         Pravdaže, v Dušekovej próze sa niekedy ťažko rozoznáva, koľko je v týchto drámach humoru a koľko irónie. Veď najmä v tejto tónine je napísaná celá tá hýrivá paráda iskriacich slovíčok, prešmyčiek, slovných hračiek, bonmotov i samopašne podaných hriechov, prehreškov i hriešikov, za ktorých zrkadlom pulzujú skutočné, nezriedka i krvavé drámy príslušníkov generácie Dušekovho polstoročia. Rozprávač to ako z klobúka vyťahuje z fiktívneho denníka slobodného chalana, ktorý napriek všetkému prežíva nehatené detstvo: všetko treba zapísať, lebo litera scripta nevpustí lož. A navyše – dramatik, humorista a ironik sa opäť uviedol ako nepolepšiteľný básnik: niektorým jeho riadkom či gagom už chýbajú azda len rýmy, aj to hádam len preto, aby čitateľ nebodaj nepodľahol ilúzii, že aj próza môže byť básňou. Okrem týchto konštánt vyše tucta doterajších Dušekových kníh sa v najnovšej predsa len udialo čosi nové: jeho večný šarvanec posadnutý diaľkami konečne vyrazil na cesty-necesty: akoby chcel zabudnúť na príbehy, na ktoré sa nedá zabudnúť, autom s niekdajšou ryšaňou Tamarou a jej dcérou brázdia americké šíravy a ako wellfaroví turisti si všetko zapisujú. Nie je to Jack Kerouac, ale je to každopádne  oslobodený rýdzi Slováčisko, ktorého ostnaté drôty okolo jeho milovaného domova predsa len akomak pichali.  

Alexander Halvoník