Recenzia
Lucia Mattová
15.12.2016

Žítkovské bohyne - Kateřina Tučková

Preklad Eva Melichárková
Vydavateľstvo Tatran 2015
„Dielo je inšpirované skutočnymi 
osudmi žítkovskych žien.“

Na pomedzí etnografie a mágie, na jednej strane objektívne historický a na strane druhej až pálčivo osobný. Román čitateľa zasvätí do osudov výnimočných žien – schopných nezištne pomáhať, ale aj urieknuť. Medzi žítkovskými bohyňami sa totiž našli (ako to ostatne medzi ľuďmi býva) dobré aj zlé.

Poslednou z rodu bohýň je hlavná hrdinka románu, Dora Idesová. Pochádza z rodiny, kde sa remeslo bohovania dedilo po generácie, no ona sa už zaučiť nestihla. Jej osud je aj napriek tomu s bohyňami a bohovaním nerozlučne spätý. Vyštudovala etnografiu a dlhé roky sa venovala zbieraniu materiálov s cieľom napísať rozsiahlu vedeckú prácu o bohyniach, čím by uchovala dedičstvo žítkovských žien, a navždy tak očistila ich meno, najmä meno tety Surmeny. Z archívnych dokumentov aj z rozprávania miestnych žien postupne skladá príbehy jednotlivých bohýň aj vlastnej rodiny ponorenej do temného tajomstva.

Autorka románu, mladá česká prozaička Kateřina Tučková (1980), debutovala novelou Montespaniáda (2006), no čitateľskú verejnosť zaujala až románom Vyhnání Gerty Schnirch (2009), za ktorý získala hneď niekoľko ocenení. Kniha Žítkovské bohyne je jej doposiaľ najúspešnejším dielom, doteraz sa predalo viac ako 90 000 výtlačkov a prekladá sa do 13 jazykov. Za Žítkovské bohyne získala Cenu Josefa Škvoreckého, cenu Český bestseller, cenu Magnesia Litera – Kosmas cena čitateľov a Cenu čitateľov Českej knihy. Na jej motívy vznikla v Městskom divadle Zlín aj divácky úspešná divadelná inscenácia a pripravuje sa dokonca celovečerný film.

Autorka dokázala zhutniť niekoľkoročný podrobný výskum a nazbieraný faktický materiál na tému bohýň do pútavého príbehu. Dielo je inšpirované skutočnými osudmi žítkovských žien. Z precízneho historického prístupu by čitateľ mohol nadobudnúť dojem „reality“, ale Tučkovej ambíciou bolo vytvoriť fikciu vystavanú na originálnej téme, odhaľujúcu nie veľmi známe ľudové tradície a folklór Moravských Kopaníc, ktoré majú svoj pôvod v čarokrásnych lesoch Bielych Karpát na slovensko-českom pohraničí, a tak sú čiastočne vlastne aj slovenským dedičstvom. Traduje sa, že na týchto krásnych, no bohom zabudnutých horských planinách sa pretínajú siločiary minulosti a budúcnosti. Možno práve preto sa tu zrodili bohyne, ktorých umenie miestni nazvali bohovaním. Vychýrené liečiteľky pomáhali telu aj duši, poznali čaro bylín a údajne vedeli predpovedať budúcnosť aj ovplyvniť počasie. Ich umenie sa dedilo dlhé stáročia, vždy po praslici. Bol to dar, za ktorý bohyne neraz zaplatili vysokú daň. Dokázali prežiť besnenie inkvizície, útlak cirkvi a prenasledovanie, závisť a zášť ľudí, poradili si v období totality a protektorátu, no moderná doba a komunisti sa im stali osudnými.

Kostrou románu sú fabulované dokumenty ŠTB. Napriek strohej faktickosti však dielo nenudí a prevedie čitateľa líniou rodu žítkovských bohýň od minulosti až po súčasnosť. Keďže autorka stavila hlavnú kartu svojho rozprávania práve na túto líniu, jednotlivé postavy ostali akosi nedokreslené, zahalené tajomstvom, tak ako to bolo ostatne aj v prípade žítkovských bohýň – ani ony k sebe nepustili všetkých. Bohužiaľ, aj ich jazyk, nárečie typické pre Moravské Kopanice, zostalo v románe iba naznačené (andzjelovať, napravjačka a i.) a postavy prehovárajú až príliš spisovne. Škoda, že sa Tučková nerozhodla pre systematickejšie využitie miestneho dialektu, čím by ešte viac vynikla celková atmosféra diela.

Román si aj na slovenskom knižnom trhu nesporne nájde svojho čitateľa. Mnohí sa po prečítaní Žítkovských bohýň zatúžia potúlať po kopcoch Moravských Kopaníc a aspoň na okamih zachytiť vôňu dávnej minulosti. Autorka odhalila pútavý fragment našich folklórnych dejín slovensko-českého pohraničia, a to navyše zabalený do príbehu plného očakávania a trochu nečakaného rozuzlenia.