Vyhľadávanie
O dvoch srdciach jednej knihy
Ján Litvák: Živorodka. Lovkyňa ľudí
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Odhliadnuc od čitateľsky nedostupnej bibliofílie Vtáctvo nebeské (2005) sa po šiestich rokoch od indiára (Gadžasan, 1999) Litvák znovu knižne vrátil k Indii. Kým Gadžasan predstavoval rad ucelených cestopisných reportáží, ktorých samotná skromná faktografia bola len spúšťou pre zámernú a veľmi pôsobivú estetizáciu (emocionálne úvahy, lyrické prvky, vízie, splývanie fikcie a reality), aktuálna kniha funkciu faktografie ešte viac oslabuje a posúva sa do oblasti subjektívneho sveta, do oblasti čisto umelecko-spirituálnej. Na prvý pohľad to prezrádza rozsahová pestrosť všetkých textov a pestrosť v rámci makrokompozičného radenia (až z obsahu je jasné, že jednotlivé texty sú radené abecedne, akoby abeceda symbolizovala prerod – život od začiatku), striedanie veršovej a prozaickej formy, a tiež žánrová nediferencovanosť. Prozaik a básnik, ktorý najmä spolu s Robertom Bielikom mení charakter východiskovej Barbarskej generácie z otvorenej, hodnotovo individuálnej inakosti na inakosť zvnútornenú do individuálneho náboženstva, takto napísal kaleidoiskop zážitkov osobnej transcendencie. Neraz sú to očarujúce momenty, v ktorých sa čriepky rôznorodej i jednoduchej reality vlievajú do snivých vízií, do pokojného meditačného toku, kde má všetko svoje miesto, či hviezda alebo špina, kvet aj mŕtvola; kde sa všetko spája a preskupuje so zastretým vedomím ubiehajúcej prítomnosti a večnosti bez začiatku a konca. V Litvákovej výpovedi nachádzame spomedzi náboženstiev najviac z hinduizmu, ale to nie je jej cieľom, stať sa akousi paralelou – chce byť (zväčša aj je) originálnym, vlastným videním, múdrym prestupovaním ponad náboženstvá osobitou citlivosťou. Preto tu nenájdeme prvé otázky ani posledné odpovede, akúsi teológiu jedného človeka, skôr pekné úvahy, záznamy a opisy, ktoré nikoho neurazia ani nepohoršia, naopak môžu inšpirovať, ak ich, pravdaže, čitateľ mnohokrát nebude považovať za samoúčelnú, exotickú peknotu... Litvák i jeho druh Bielik však takýto postup volia zámerne: tematizácia najvyšších tajomstiev u nich korešponduje s najvyššími nárokmi na ornamentálne, farbisté a emocionálne možnosti štýlu. Litvák je svojím naturelom i kvalitatívne viac básnik, v prozaických útvaroch cítiť vône lyriky zo všetkých strán a čo v nich má byť prozaické-rozprávačské, nie je umelecky až natoľko dotiahnuté. O to viac napríklad zarezonuje posledná, zhrňujúca básnická skladba, rovnomenná s názvom knihy, v ktorej sa mysticky spája neuveriteľná autorská hravosť s prijímaním utrpenia: „Je čas a nemám kedy / fúknuť do mysle ako do púpavy, / zbaviť sa svojej biedy, / skôr ako ona sa ma zbaví.“
Litvákova knižka bije naraz dvomi srdciami: náboženským a literárnym; našťastie, ony sa v nej nebijú, naopak: harmonizujú. Tento súzvuk námetu a stvárnenia, presvedčenia a umenia je dosť dôležitý a pridáva ďalší charakterizačný znak (s niektorými ruptúrami) do rozvlnenej hodnotovosti súčasnej slovenskej literatúry.
Radoslav Matejov
